vné a posvätné obrazy symbolicky vyjadrujúce, že všetko je iba obalom, za ktorým sa skrýva vyšší zmysel
Stretnúť sa v našich končinách s ikonami je veľká zvláštnosť, pretože tie sú skôr dominantou v oblastiach s prevládajúcim vplyvom gréckokatolíckej cirkvi. Avšak vždy sa nájde výnimka. Tou našou je Dubničanka Alena Teicherová, rodáčka z Domanižskej Lehoty. Absolventka UMB v Banskej Bystrici, kombinácie pedagogika a vychovávateľstvo, má maľovanie v génoch, pretože ju ovplyvnil otec Jozef Hudek, maliar krajiniek, zátiší a portrétov. Mama je iba rodinný kritik, avšak „na úrovni.“
Za vysvedčenie olejové farby
„Od malička som sa tešila na nedeľné popoludnia, keď otec vytiahol farby, ktoré mi veľmi voňali. Celé hodiny som sa dokázala dívať, ako maľuje a niekedy túžila zobrať do ruky štetec a niečo namaľovať. Raz, keď odišiel preč, nabrala som odvahu a na rozrobený obraz som domaľovala trávu. Vôbec si to nevšimol. Túžba po maľovaní však silnela, a opäť keď naši niekam odišli, utekala som k susedovi, aby mi dal kúsok doštičky. Na ňu som rýchlo namaľovala portrét ženy podľa majstra Jozefa Mánesa. Poctou bolo, keď sa otec vrátil a pochválil ma so slovami, že je to dobré. Vtedy som bola šiestačka, a tak mi povedal, že ak budem mať v siedmej triede samé jednotky (iba z matematiky bola povolená dvojka), tak mi kúpi olejové farby. Stalo sa a nasledovali účasti na školských súťažiach, kde som reprezentovala považskobystrickú ľudovú školu umenia. Rada spomínam na svojich učiteľov, od prvej Anny Pohankovej, cez Milku Kučíkovú a Boženu Boškovú, ktoré boli fantastické a moje dielka sa im vždy páčili.“
Umelecké školy ostali
nesplneným snom
„Rada som portrétovala spolužiakov a výnimkou neboli ani učitelia.“ Po skončení základnej školy prišiel prvý neúspech – neurobila talentové skúšky na Strednej umeleckej škole v Bratislave, a tak zakotvila v Považskej Bystrici, kde sa realizovala na miestnom gymnáziu ako autorka návrhu na obálku školského časopisu Rozhľad, ktorý aj ilustrovala. Hoci tu výtvarná výchova nebola, vyhrala ako stredoškoláčka s olejomaľbou medziškolskú súťaž. Po maturite nasledoval pokus o štúdium na Vysokej škole výtvarných umení, ale poznáte to – nedostatok miesta. Alena sa nevzdala a skúsila šťastie na rovnakej škole v Prahe. Ani dvadsať obrázkov, ktoré priniesla na ukážku, nestačili na prijatie, pretože v ten rok nemali pre Slovákov kvóty. Naviac svoje obrázky už nikdy nevidela...V Detskom domove v Domaniži sa venovala deťom, kde viedla výtvarný krúžok, neskôr pôsobila v Dome pionierov a mládeže v Považskej Bystrici ako vedúca oddelenia spoločenských vied a estetiky, kde organizovala výtvarné a umelecké súťaže.
Na počiatku bol akvarel
„Pri práci s deťmi ma nič nezväzovalo, mohla som maľovať, čo som chcela. Základy som mala od otca, ale aj z kníh, veď od Levitana a Šiškina som „odkukala“ techniku maľby.
Obľúbenými technikami boli pastel, uhlík, ale nemohla som prísť na chuť akvarelu. Paradoxne ma oslovil spisovateľ Teodor Križka s ponukou, aby som ilustrovala jeho knihu práve akvarelom. Je to ťažká technika, lebo omyly sa veľmi opraviť nedajú. Možno aj preto som knihu ilustrovala tri roky, kým som našla svoj vlastný štýl.“
Zaručiť sa musela
kňazova dcéra
„Raz mi pán Križka zatelefonoval, že moje ilustrácie vyžarujú silnú pozitívnu energiu a ponúkol, či by som nechcela skúsiť maľovať ikony. Problémom bola zvláštna technika, pretože sa používajú vaječné tempery na dreve. Pomohla mi náhoda, pretože som sa práve vtedy spriatelila s Ankou Bakošovou, dcérou gréckokatolíckeho kňaza. Len tak, medzi rečou, som sa spýtala, či nevie o škole, kde by sa umenie maľovať ikony dalo naučiť. Obratom mi oznámila, že práve otvárajú štvrtú ikonopiseckú školu v Michalovciach. Šťastím bolo, že sa moja priateľka za mňa ako rímskokatolíčku sa zaručila. Nebolo to jednoduché, pretože z celého Slovenska brali iba desiatich. „Škola síce trvala“ iba desať dní, čo bolo málo, ale kto mal energiu a chuť, naučil sa veľa.“
Vajíčko – symbol života
„Ikona je svätý obraz, namaľovaný na doske z minimálne päťdesiatročného dobre vyschnutého dreva. Ja používam špeciálne upravenú laťovku, aby sa do nej nedostali červotoče. Doska sa natiera bolonsko - šampanskou kriedou trikrát denne desať dní. Potom sa leští „šmirgľom“ od najhrubšieho po najjemnejší do zrkadlova. Ikona sa predkreslí ceruzkou, potom sa vyryje ostrým predmetom a nasleduje zlátenie pozadia. Pokračuje sa obkreslením obrysov čiernohnedou farbou, tzv. exeder a nakoniec prichádza na rad stará technika – písanie ikony. Dôležitá je vaječná emulzia, ktorú si sama vyrábam z vaječného žĺtka, klinčekového oleja a šestnásťstupňového čierneho piva v určitom pomere. Emulziu pridám do práškového pigmentu a miešam na keramickej platničke s liehom a vodou. Vaječný žĺtok je dôležitý, pretože je elastický, tvorí matný lesk, a keď drevo pracuje, nepraská. Má aj symbolickú funkciu ako symbol života a aj dlho vydrží.“
Ikona vyjadruje
autorove pocity
„Na Slovensku nás je 36 ikonopiscov a stretávame sa v Spolku sv. Cyrila a Metoda v Košiciach. Väčšina pochádza z východného Slovenska, niekoľkí sú z Bratislavy a z Považia som sama. Námety si poskytujeme navzájom, ale keď sa pre nejakú ikonu rozhodnem, musím o svätcovi vedieť takmer všetko. Preto musím študovať životopisy svätých a Sväté písmo. Napríklad pri sv. Svoradovi sú dominantné symboly - reťaze a kniha, čo znamená, že bol múdry a veľa trpel. Nedá sa kresliť iba z predlohy, ale skutočne treba postavu pochopiť a ja sa pri maľovaní s ikonou zhováram. Technika zosvetľovania, vychádzanie z tmy do svetla, je niečo nádherné, symbolické. Možno práve to je základom nadzmyslového vyžarovania energie z ikony, pretože do nej dávam niečo zo seba.
Už prvá ikona, Panna Mária Vladimirská z 12. storočia, ktorú som dostala na vianočnej pohľadnici, ma nadchla. Veľmi mám rada Matku ustavičnej pomoci, a hoci som ich robila viacero, podľa jednej fotografie, každá mala iný výraz, ktorý odráža to, čo som pri tvorbe prežívala, pretože dávam do nej to najlepšie a najkrajšie zo seba. Ikona nie je obyčajný obraz, ale vychádza z prvoobrazu, je to vlastne pretvorenie Svätého písma do viditeľnej polohy. Pozlátené pozadie znamená nadzmyslovosť a nekonečný priestor, na rozdiel od sakrálnych malieb, ktoré sa pokúšam robiť maľovaním na sklo.“
Alena Teicherová okrem ikon maľuje aj portréty, krajinky, kde sa inšpiruje starými majstrami. Hrdí sa Turínskym plátnom, ktoré nakreslila uhlíkom na zrebnom plátne a má v pláne takýmto spôsobom zobraziť celú krížovú cestu. Po výstavách v Trenčíne a Poprade sa chystá do Ríma, kde vystaví niektoré zo svojich ikon pri príležitosti 1140. výročia príchodu Cyrila a Metoda na Slovensko, v pláne má aj ilustrácie ďalších kníh.
Jozef Šprocha