ý život nečakal. Detský svet malého chlapca sa zrútil veľmi skoro. Otec nastúpil na výkon trestu, a tak zostala rodina bez živiteľa. Matke to nevadilo a priskoro si našla náhradu. Chlap v rodine nie je vždy výhrou, o čom sa presvedčil i malý Ivan. „Nový“ otec ho nemal príliš v láske. Jeho nenávisť rástla s príchodom chlapcových nevlastných súrodencov. Postupne prišli na svet štyria a otec i krkavčia matka dali chlapcovi jasne najavo, že miesto v ich domácnosti už preňho nie je. Bitka bola častejšia ako teplé jedlo a dobré slovo Ivan už dávno nepočul. Naučil sa žiť na ulici, ktorá sa stala jeho druhým, ale zato ozajstným domovom. Zjedol čo dostal alebo našiel. Kontajnery nielenže vyberal, ale v nich aj býval. Pomenovať sedemročného Ivana bezdomovcom nie je síce adekvátne, no pravdivé. Telo chlapca chradlo, prišli choroby, ale chlapča prežilo. Domov nenašiel ani u babky či tetky. Láska sa stala preňho neznámym pojmom. Naučil sa prežívať ale i nenávidieť. Ľudia sa stali cudzími, nepríjemnými bytosťami. Psychicko-fyzické týranie dieťaťa sa skončilo v jeho desiatich rokoch. Prijali ho do diagnostického ústavu pre deti v Ružomberku, odkiaľ ho preradili do osobitnej školy v Liptovskom Jáne. Patril medzi priemerných žiakov a bol veľmi bystrý. Po skončení základnej školy, z ktorej neustále utekal, sa dostal do odborného učilišťa v Ladcoch. „Ivan bol veľmi dobrý a citlivý chlapec, ktorý však svoje miesto medzi ostatnými nehľadal. V kolektíve nebol nikdy obľúbený, neznášal sa s nikým. Každého kritizoval, chlapcov na izbe opľul...,“ hovorí jeden z vychovávateľov. Spoločnosť mu nechýbala, ale málokto tušil, že Ivan si našiel na Liptove dievča. Citovo prázdneho chlapca prebudila Eva, u ktorej našiel to, čo mu od mala veľmi chýbalo. Lásku, ktorú dlho nezažil, si nenechal vziať. „Tu spal, ale už je dlho fuč,“ ukazujú prázdnu posteľ jeho bývalí spolubývajúci. Ivan vydržal v Ladcoch dvadsaťjeden dní. Láska k Eve bola silnejšia, ako možný postih za útek. Šestnásťročný chlapec sa postupne zmenil na chlapa. Život sa s ním príliš nemaznal, a tak sa mu nemožno čudovať, že stále uchodil. Nevedno, čo ho čaká v budúcnosti, ako sa s ním osud ešte zahrá. Ak Ivana do osemnástich rokov nechytia, do ústavu sa už nedostane. Čo mu popriať do ďalšieho života? Lásku, porozumenie, založenie vlastnej rodiny? Staré porekadlo hovorí, že každý je strojcom svojho šťastia. Usmeje sa aj na Ivana? (mk)
