ed siedmimi rokmi to príhoda s chuligánmi potvrdila navždy S Rasťom Holoubkom (31) si osud akosi kruto zahrával už od malička. Keď mal deväť rokov, zabili mu otca. Stalo sa to v dedine, z ktorej pochádza, v Zubáku pri Ilave. Ako štrnásťročný prišiel aj o matku. Aj tú zabili. Jej druha, ktorý bol podozrivý z tohto činu, pre nedostatok dôkazov po krátkom čase prepustili na slobodu. Ďalšia smola sa na Rasťa nalepila pred siedmimi rokmi.
„Bolo to po výplate. Čakal som na stanici Nové Mesto v Bratislave na vlak. Cestoval som k sestre na návštevu. Bolo už niečo pred polnocou, keď prišli asi siedmi opití chuligáni, začali do mňa sácať, zbili ma, okradli a vyzliekli zo šiat. Na stanicu práve prechádzal rýchlik, tak ma hodili na koľajnice a odrezalo mi obidve nohy,“ rozhovoril sa o svojom údele Rasťo, ktorého jediným dopravným prostriedkom je odvtedy vozík pre invalidov. Rozsah úrazu a veľká strata krvi spôsobili, že na dva týždne aj oslepol.
Zrak sa mu našťastie vrátil, chodiť však nemôže. Skúšal to už aj s barlami, ale keďže má obe nohy odrezané asi v strede stehenných kostí, barly mu nesedeli. A keď s nimi spadol na obrubníku, viac nechcel už ďalšie pády riskovať.
Pred úrazom pracoval v štátnych lesoch pri pílení stromov. „Robota ma veľmi bavila, po úraze som však na tri štvrtiny roka ostal na nemocničnom lôžku. Ako bývalému športovcovi so zdravým organizmom, a aj vďaka lekárskej starostlivosti, sa mi rany rýchlo a dobre hojili, zvládal som to aj psychicky,“ rozhovoril sa bývalý futbalista družstva Gumární Púchov. „Istý čas som aj boxoval, preto som dosť dlho dobrú kondíciu.“
Rasťo pochádza z viacdetnej rodiny. Narodil sa 13. apríla 1971 v Ilave. Má tri sestry a dvoch bratov, ale všetci majú svoje vlastné problémy. „Striedavo sa mňa starala sestra alebo brat. Majú však svoje rodiny a nemôžem im zostať nadlho na príťaž. Preto teraz bývam so známymi v Nových Zámkoch. Poviem len to, že sa volajú Marika a Jozef. Do Nitry si chodím vyzbierať na nový vozík. Tento už má viac ako dva roky, je dosť zničený, je mi úzky a necítim sa v ňom dobre,“ zdôvodňuje svoje vysedávanie na najfrekventovanejšom mieste v centre Nitry.
„Nový vozík by mal byť z Nemecka a jeho cena sa pohybuje okolo 150-tisíc korún. Invalidný dôchodok 4600 korún je minimum, z ktorého sa nedá veľmi ušetriť,“ vysvetľuje. „Tu v Nitre sú veľmi dobrí ľudia. Vážim si ich a som rád, že som sa sem mohol dostať. Už mi viackrát pomohli a verím, že mi pomôžu aj teraz. Prajem im všetko dobré,“ spomenie počas rozhovoru.
Na otázku, akými sumami mu ľudia denne prispejú sme sa dozvedeli, že zvyčajne okolo 600 korún, niekedy aj viac. „Podľa počasia. Keď prší, tiež som tu, veď som dobre oblečený. Keď potrebujem ísť na toaletu, tak ma odtlačí priateľ. Sám nemôžem ísť, keďže sú tam schody. Doma chodím po zemi na rukách. Mám ich vytrénované, zleziem z vozíka, aj sa sám okúpem, oblečiem, aj vyjdem na vozík. Som aj dobrý kuchár, viem urobiť zemiakový šalát, rezne, maďarský guláš,“ pochválil sa. Poznajú ho aj ľudia v iných mestách. Občas zájde do Zvolena, Brezna, Trenčína. Do Nitry ho na svojej škodovke vozieva František Farkaš, postráži ho a postará sa o všetko.
Občas sa pri jeho vozíku zastavia ľudia, ktorých zaujíma jeho osud. Štefan Malý z Nitry sa s ním porozpráva o ťažkostiach a občas mu robí spoločnosť. Bol tu aj v čase nášho stretnutia. „Spočiatku som bol zvedavý, ako sa takýto človek môže o seba postarať. V rodine som síce nemal žiadny podobný prípad, ale veľmi ma trápi, že sú aj takíto postihnutí ľudia. Náhoda si dokáže skutočne zahrať s ľudskými osudmi.“
Ondrej Sivčák