kú rehoľnú spoločnosť saleziánov (pomenovanú podľa sv. Františka Saleského: 1567-1622, patróna novinárov) založil v severotalianskom Turíne roku 1841 (minulý rok 160. výročie – pozn.) sv. Ján Bosco. Zameriavala sa na výchovu mužskej mládeže, na zámorské misie a na prácu v duchovnej správe. Na Slovensko prišli roku 1924, keď v pútnickom Šaštíne prevzali Baziliku P. Márie Sedembolestnej.
Ako významnejšieho člena tejto rehole „pedagóga a prekladateľa“ uvádza Andreja Zacku biograficko-bibliografické heslo z pera Milana S. Ďuricu SDB Lexikónu katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000), obsahujúceho základné životopisné informácie o dušpastieroch, ktorí od stredoveku až podnes popri svojom duchovnom povolaní a poslaní prispievali aktívnym spôsobom aj do nášho cirkevného, národného, kultúrneho, umeleckého či vedeckého života.
Belušský rodák (3. 10. 1912) vyrastal v roľníckom prostredí. Doma vychodil sedem tried ľudovej školy, potom musel vypomáhať v gazdovstve. Pokúsil sa o vstup do viacerých reholí, no neprijali ho. Až pomocou horlivého saleziánskeho kňaza Jána Hlubíka sa roku 1928 dostal do Turína v Taliansku, kde sa začal učiť taliančinu a latinčinu. Nadchli ho saleziánski misionári, a preto sa rozhodol ísť pomáhať im do Severoafrickej saleziánskej inšpektórie, ktorou bolo územie dnešného Alžírska, Maroka a Tuniska. Dostal sa do alžírskeho Oranu, kde absolvoval tri roky gymnázia, neskôr pokračoval v tuniskom Kartágu. Roku 1932 vstúpil do Saleziánskej spoločnosti v La Navarre (Francúzsko), potom pokračoval vo filozofických štúdiách a vykonával pedagogickú prax v rozličných saleziánskych mládežníckych strediskách južného Francúzska.
Počas svetovej vojny študoval už ako tridsiatnik teológiu a 28. 6. 1947 bol v Lyone vysvätený za kňaza. Dve desaťročia účinkoval ako vychovávateľ a vedúci školy v prístavnom Marseille, popri pedagogických záväzkoch vždy vypomáhajúc aj v pastorácii. Roku 1968 sa stal farárom v biskupstve Montpellier, kde mu zverili starosť o niekoľko farností. I v tejto duchovnej službe vytrval dvadsať rokov. Tam trávil ostatné roky života, venujúc sa prekladom viacerých kníh náboženského charakteru (napr. Fioretti sv. Jána Bosca) do materčiny. Nech je náš malý príspevok - medailón o – Andrejovi Zackovi, skonavšom 2. 1. 1996, obohatením zástoja tejto veľkej strednopovažskej obce. V kapitolke Dolu Váhom z Beluše do Košece s malou odbočkou a ešte do Zliechova publikácie Literárnym Považím (1994, 1995): východiskový bod do Mojtínskej doliny, v literatúre uvádzanej aj ako Podhradskej. Podľa takto pomenovaného potomka, ozdobou ktorej sú tri kamenné vráta-skalné tiesňavy, spomínané už v maďarských učebniciach sťa prekrásny výtvor hornouhorskej prírody. Je totiž rodiskom člena trenčianskeho básnického krúžku Petra Baroša (16. storočie) a tiež publikačné činných bratov s priezviskom Adami (18. – 19. stor.). Žije tu historik-archivár a publicista PfDr. Jozef Kočiš, CSc. (nar. 1928 v Hurbanove), keď v 60. rokoch už minulého storočia spravoval belušskú farnosť milochovský rodák (1930)- nitriansky sídelný kanonik, náboženský publicista a správca Diecéznej knižnice ThDr. Ladislav Bellás. (nyi)
