as letu. Vďaka duchaprítomnosti druhého pilota lietadlo pristálo Považskobystričan Dominik Chrobák, momentálne pilot na dôchodku, sa stal mediálne známym v roku 1972 a záujem o jeho príbeh zo strany médií trvá dodnes.
Lietadlo L-410 Turbolet odštartovalo 8. júna 1972 o tretej popoludní z Mariánskych Lázní. Ďalšou zastávkou pravidelnej linky mala byť Praha. Osem minút po štarte posádka hlásila polohu Bečov, ďalšie hlásenie o dve minúty už bolo prerušené. Československé riadenie letovej prevádzky vyhlásilo po lietadle pátranie a o pomoc požiadalo aj susedné štáty. O 40 minút sa lietadlo „našlo“. Núdzovo pristálo na športovom letisku v západonemeckom Weidene.
Čo sa odohralo počas letu?
Na palube lietadla bolo 15 ľudí – 13 cestujúcich a dvaja piloti. Tí pri nastupovaní do lietadla netušili, že až desiati z ich cestujúcich sa rozhodli lietadlo uniesť za hranice. Zbrane dostali na palubu lietadla spolu s neustále plačúcim dieťaťom. Niekoľko minút po štarte pocítili piloti kolísanie, ktoré mohol spôsobiť len zvýšený pohyb cestujúcich po palube. V priebehu niekoľkých sekúnd zaznel výstrel, ktorý smrteľne zranil prvého pilota – kapitána Jána Mičicu. Ten klesol na kolená Dominika Chrobáka, ktorý sa vtedy sústredil len na jedno – dostať lietadlo bezpečne na zem. Nebolo to jednoduché, prístroje zalievala Mičicova krv. Aj napriek tomu, že Chrobák dovtedy riadil len „čmeliaky“, práškovacie lietadlá a toto bol jeho prvý týždeň v úlohe dopravného pilota, pristátie sa podarilo bez ďalších obetí. Nie však na území vtedajšieho Československa, ale vo Weidene v Nemeckej spolkovej republike. Bez navigačného systému a s nedostatkom paliva zvládol ťažkú úlohu. Únoscovia sa vyhrážali postrieľaním všetkých ľudí na palube, ak by namiesto západného pristáli vo východnom Nemecku. „Musel som zakrúžiť nad diaľnicou, aby tí ľudia videli, že už nie sme doma,“ spomína Dominik Chrobák.
Pokračovanie príbehu
Život kapitána Mičicu sa nepodarilo zachrániť aj napriek rýchlemu príchodu sanitky. Dominik Chrobák bol ľahko zranený. Únoscovia sa pokúsili o útek do blízkeho lesa, neskôr ich však všetkých pochytali.
Vďaka túžbe desiatich mladých ľudí (16 až 22 rokov) nelegálnym spôsobom ujsť z Československa prišiel o život kapitán lietadla. Zďaleka sa to však jeho smrťou neskončilo. Lubomír Adamica, ktorý bol identifikovaný ako vrah prvého pilota, sa obesil vo väzení. Ostatní po prepustení zostali žiť v Nemecku, ďalší z nich sa však tiež rozhodol skončiť so životom dobrovoľne.
Príbeh sa dočkal i televízneho spracovania. Diel Mimikry zo seriálu Tridsať prípadov majora Zemana vraj nebol príliš autentický.
Epilóg
Za záchranu 15 ľudských životov dostal Dominik Chrobák vyznamenanie za statočnosť. Dnes vo svojich 75 rokoch pozerá naň už trošku „skepticky“. „Keby som vtedy zahynul a spolu so mnou všetci ostatní, mohlo to skončiť pamätnou doskou...“ Pocit nespravodlivosti a sklamania pramení z jedného úradníckeho rozhodnutia. Od roku 1985 totiž bývalému pilotovi pridali k dôchodku 265 korún, ale začiatkom roku 1996 mu ich opäť vzali. Vraj ich získal za mimoriadne zásluhy o budovanie socializmu, a tak sa jeho osobný dôchodok zmenil na starobný. Ani medializovanie tejto udalosti, tak ako v Česku, i na Slovensku, žiaľ, zrejme nečítal u nás ani jeden, ani jeden úradník z.....
Od svojich trinástich rokov sa Dominik Chrobák musel učiť starať o seba sám. Pracoval dokonca ako čašník, neskôr vo vývojových dielňach Považských strojární. Po skúškach z leteckej teórie sa zamestnal v Československých aerolíniách. Dnes sa ešte venuje včeláreniu, denno-denne niečo majstruje v garáži, varí, pečie...
Keď sa po revolúcii premietala v Prahe časť seriálu Mimikry, inšpirovaná opísaným príbehom, stálo v rade na lístky viac ľudí, ako na ktorýkoľvek americký filmový hit. A to najlepšie dokazuje, že príbeh desiatich únoscov, niekoľkých cestujúcich, Jána Mičicu a Dominika Chrobáka je i po tridsiatich rokoch zaujímavý.
(zum)
