Kúpele Slatiny už v minulosti v čase ich rozkvetu. V priestoroch Alžbetína a Mariana konávali duchovné cvičenia. Reštitúciou im štát vrátil pôvodný majetok. Zo zdrojov ústredia rehole v Paríži zrekonštruovali pôvodné Marianum ako domov dôchodcov pre rádové sestry. V priestoroch prízemia charitného domu zriadili útulnú kaplnku. Oproti precízne upravenej záhrade pri potôčku je lurdská jaskynka Mária, s prírodným prameňom liečivej vody.
„V domove žije 38 sestier, takmer všetky nad 60 rokov, premiestnené z Brehova, z východu Slovenska. Lekársku starostlivosť im poskytuje miestny lekár. Najstaršia, sestra Metoda má 94 rokov, sestra Michaela deväťdesiat. Sestra Metoda bola sedem rokov väznená. Vo vojne, ako predstavená kláštora v Topoľčanoch, poskytla zraneným obväzy... Aj keď na to dnes nerada spomína, nezabúda, ale nechce ani podnecovať motív pomsty. Nevraživosť je nebezpečná, toho by sme sa mali vyvarovať,“ hovorí rímskokatolícky kňaz na penzii Ján Kamenský, spoluobyvateľ tohto domova. Päť ležiacich sestier potrebuje opateru 24 hodín. Ak v minulosti do rehole ročne prichádzalo 50 až 70 nových sestier, teraz len šesť – sedem. Sú medzi nimi inžinierky, učiteľky..., terajšia predstavená na Slovensku, zavítala do Slatín nedávno, je absolventkou hudobného konzervatória.
„Naša najmladšia sestra Beáta sa venuje Združeniu mariánskej mládeže v okolí – v Ladcoch, Hloži, Pružine, Visolajoch... V domácej farnosti sme nedávno slávili patrocínium Beluše, v kostole sv. Alžbety. Mládež sa predstavila malým divadielkom venovaným tejto patrónke a aktívne sa zapojila do celosvetovej akcie Kampaň proti hladu.
Pôvodné kúpele asanovali. „Videl som, v akom hroznom stave boli. Úplne zdevastované! Osobne som rád, že sa „len“ neobnovovali. Za to, čo sa investovalo do obnovy Mariana, možno by sa postavilo nové,“ uvažuje J. Kamenský a pochybuje, že ak výstavba kúpeľov mala byť tohto leta dokončená, tak nebude ani do konca roku. Budú len súkromné, veď aj pôvodné patrili len rádu.
Priamo pod budovanou stavbou kúpeľov je druhý prírodný prameň, ďalší odteká do Slatinského potoka. „Ide o jeden ťah liečivých vôd od Rajeckých, cez Trenčianske Teplice až po Piešťany. Preto sú Slatiny v tomto smere atraktívne. Miestni obyvatelia poznajú tento fakt. Cez víkendy si vo fľašiach odnášajú kvantá vody.“
Pramene majú výnimočné zloženie s liečebným účinkom. Iný zdroj tohto chemického zloženia sa na Slovensku nenachádza.
O svojej knižočke Spomienky Ján Kamenský hovorí: „Já, to je len uzum privatum, výslovne detviansky žáner.“ Na otázku či je holopupkár, dal odpoveď: „My Huťania, sa na Hrinovčanov a Detvancov zvysoka dívame, my sme na kopci“.
Bývalý učiteľ dejepisu, zemepisu a slovenčiny sa nezaprel. Túžba stať sa kňazom, sa mu splnila za „Dubčekovej éry“. Vstupuje do seminára. Po ukončení štúdia na CMBF Bratislava v roku 1973 začínal ako kaplán v Bojniciach, neskôr bol hospodárom a ceremoniárom biskupského úradu, banskobystrickým farárom a dekanom, farárom v Čiernom Balogu. Odtiaľ prichádza do Belušských Slatín ako duchovný pastier sestier vincentiek.
„V päťdesiatych rokoch, keď sa likvidovali rehole, sem sústreďovali starých a chorých kňazov. Neskôr tu zriadili sociálny ústav pre 150 detí, o ktoré sa starali františkánky. Aj ich osud pri tejto záslužnej práci bol spečatený. Museli odísť odtiaľto, ako aj z nemocníc,“ hovorí o tejto neblahej neúprosnej histórii.
J. Kamenský pastoračne pôsobí v ilavskej väznici. Na omše mu prichádzajú odsúdení. Navštevuje aj oddelenie prísnych trestov. Hovorí s väzňami „cez dvere“. Sú veľmi úprimní. Nevypytuje sa nikoho, za aký prečin sa sem dostal. Pozdravuje personál i väzňov v Ilave. Tiež zastupuje na uprázdnenej farnosti na Mojtíne, vypomáha v Belušských Slatinách v kostolíku Božieho srdca.
„V tomto kraji je dobré, milé prostredie, ľudia sú ochotní, pozorní a štedrí k sestrám, ony to samé hodnotia. Domáci si to zrejme tak neuvedomujú. Pre nich je to všedné. Viem to posúdiť. Miestni, ak stretnú sestru, pozdravia ju po katolícky. Mne to je jedno, ako človek pozdraví, tak treba odpovedať. Každý pozdrav je prejavom úcty a slušnosti. A to je dobré. Nech nám to vydrží,“ dodáva farár.
Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul
Kňaz Vincent de Paul (1581 - 1660) vidiac, aká je bieda vo Francúzsku, prejavoval sociálne cítenie s chudobnými a väzňami. Za pomoci Lujzy de Marillac založil v roku 1633 vParíži ženskú vetvu - Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, hovorovo vincentky. Generálna predstavená sestier M. Juana Elizando sídli v Paríži. Provinciálna predstavena na Slovensku je s. Maristella Brezániová DKL, ktorá sídli v Nitre. Vincentky pôsobia na 18 miestach Slovenska, najbližšie napr. v Belušských Slatinách, v Rajci. (zum)
