odila kúpavať do teplých prameňov pod Butkovom. Je to najstarší údaj o minerálnych prameňoch v Belušských Slatinách. O prameňoch prvýkrát písal vo svojich rukopisných prácach rodák z Hlože Ján Turzo – Nosický, známy prispievateľ do Belových Notícií, už roku 1730. Sú to diela Pravý stolice Trenčianskej náčrt a Opis zemepisný obšírny stolice Trenčianskej. Napísal doslovne: „Teplé pramene, vhodné na vybudovanie kúpeľov, sú predovšetkým v chotári Hlože pod vŕškom v Slatinskej doline, ktoré vyvierajú na mnohých miestach a slúžia ako močidlá na máčanie konopí.“ V Belovom rukopise Notícií o Trenčianskej stolici sa hovorí, že prameň v Skalinách „podľa svedectva domácich ľudí používajú na liečenie bolestí údov, ľudovo podagry. Hovoria, že tento chýr primäl baróna Pfeffershofferna, niekdajšieho správcu Trenčína, že sa tu v jazierkach kúpal v pramennej vode a v chorobe sa mu veľmi uľavilo.“ Už dávnejšie však majiteľka Košeckého hradného panstva, grófka Breinerová, tu zriadila vraj jamu na kúpanie, ale kúpele sa jej nepodarilo vybudovať.
Odborný pohľad na pramene po prvýkrát zverejnil belušský rodák Pavol Adami vo svojej doktorskej dizertačnej práci „Hydrographia Comitatus Trenciniensis“ z roku 1765. Stoličný lekár Trenčianskej stolice Karol Kiko roku 1842 pramene tiež odborne popísal, napísal však zároveň: „Prameň je zanedbaný, vyzerá ako močiar, ale okolití sedliaci sa v ňom kúpu a liečia si zdĺhavé kožné choroby, najmä svrab. Hoci liečivú účinnosť týchto vôd nemožno poprieť, nikto im nevenoval patričnú pozornosť.“ Podstatná zmena vo vývoji využitia minerálnych prameňov v Belušských Slatinách nastala až po prieskume členov Prírodovedného spolku Trenčianskej stolice. Prieskum sa uskutočnil roku 1890 na podnet profesora trenčianského gymnázia Karola Kasznyánszkého a uskutočnili ho Artúr Petrogalli, tajomník spolku a stoličný lekár MUDr. Karol Brančík, člen spolku. Výsledkom bolo rozhodnutie spropagovať minerálne pramene a prispieť k oživeniu kúpeľného života. Kúpele nakoniec vznikli na základe rozhodnutia obecného predstavenstva na čele s richtárom Štefanom Fojtíkom a pričinením aj podžupana Trenčianskej stolice Justína Baroša (brata „železného ministra Gabriela Baroša), ktorý zabezpečil najmä financie na vybudovanie cesty z Beluše do Belušských Slatín. Roku 1895 urobil chemický rozbor minerálnej vody profesor Budapeštianskej univerzity Dr. Vojtech Lengyel, ktorý potvrdil, že pramene sú vhodné na liečenie chronického reumatizmu kostí, svalov a kĺbov, pri kožných chorobách, chronickej neuralgií a pri otravách ťažkými kovmi. Ako pitnú kúru ich odporučoval pri chronických kataroch dýchacích ciest a pri niektorých ochoreniach pečene. Obecné predstavenstvo už roku 1894 dohodlo, že na mieste prameňov postaví kúpeľné budovy. Nad prameňmi bol vybudovaný krytý kúpeľný bazén so zvláštnymi vchodmi a šatňami pre ženy i mužov. Vo zvláštnej budove bol ďalší teplý bazén a 12 vaní v oddelených kabínach. Do vaní sa napúšťala voda ohrievaná na 43 °C. Kúpele boli slávnostne otvorené roku 1910. Celkový vzhľad Belušských Slatín sa podstatne zmenil. Okolo kúpeľných budov vyrástol park, v blízkom lese boli upravené chodníčky s lavičkami. Postupne pribúdali budovy sanatórií, luxusné vilky poskytujúce privátne ubytovanie. Roku 1914 bol vydaný propagačný prospekt kúpeľov pod názvom Belušské kúpele, kyslo-uhličité sírne kúpele, klimatické miesto a rekreačné stredisko (prospekt vyšiel v maďarčine). Po druhej svetovej vojne však kúpeľný život v Belušských Slatinách začal upadať a nepomohli mu ani nové rozbory minerálnych prameňov (v rokoch 1969 – 1986), ani vybudovanie nekúpeľných objektov – motelu Slatina a hotela Thermal.