atický chlapík s bradou, košíkom a barlou je vždy sprevádzaný anjelom a čertom. Niekedy je čertov viac, ale v prípade Mikuláša v Domaniži ich býva doslova priveľa.
Na začiatky čertov v dedine si mnohí pamätajú dodnes. Tradícia má niekoľko desaťročí a ani pamätníci už nevedia, kedy vlastne začala. Dedí sa z roka na rok, z pokolenia na pokolenie. „Kedysi robieval čerta otec, dnes ja. Je to zábava nielen pre nás, ale najmä pre deti,“ hovorí František Matušík ml. Zvedavé detváky mu dávajú za pravdu. Dávno predtým, ako čerti vyrazia do ulíc, sa mládenci stretnú, aby sa dohodli, koľko „chlpáčov“ sa v Domaniži objaví. Potom sa rozdelia na dve skupiny, ktorým kraľujú Mikuláši. Jeden začne na dolnom, druhý na hornom konci.
Prípravy na Mikuláša začínajú v kultúrnom dome už od rána. Prvý sa dostáva na rad kuchár Peter Čičkan, ktorý musí čertov posilniť, a tak patrí začiatok dňa príprave gulášu. „Každý má svoj kostým. K poriadnemu čertovi patrí nielen kožuch a rohy, ale hlavne poriadna palica a množstvo zvoncov na reťazi,“ hovorí šéf pekelníkov Pavol Koval.
Prichádza určená hodina a „chlpatí mládenci“ sa dostávajú do varu. Vybiehajú na ulicu medzi vyľakané a zvedavé detváky a naháňačka sa môže začať. Taký čert, ktorý chce strašiť v Domaniži, musí mať veru poriadnu kondičku. Pobehať celú dedinu nie je iba tak. Autá i autobusy zastavujú, vytrubujú. Cestujúci majú pred sebou nezvyčajné divadlo priamo ako na dlani. Zvedaví sú i Nemci, vystupujúci z auta a fotiaci priebeh naháňačky. Po nej sa dostáva k slovu i dôstojnejšia časť večera, dvojica Mikulášov. Tí rozdávajú po chalupách darčeky, kde po príchode rohatých často strieda úsmev na tvári plač. „Chceme, aby sa táto tradícia zachovala. V Domaniži si ctíme všetky zvyky. Prídite sa pozrieť, určite neoľutujete,“ končí pozvánkou na ďalšie zaujímavé popoludnie v obci vedúci čert Pavol Koval, ktorý si sadá po dobre „vystrašenej“ práci so spotenými kolegami k dobrému gulášu.
