iť známu. Ešte som ani nevystúpila z auta a už som si všimla, ako z kopčeka oproti beží nejaký chlapec. Myslela som si, že sa ponáhľa na autobus, no len čo som vystúpila, stál pri mne. „Dobrý deň, teta. Požičali by ste mi pätnásť korún? Moja mama je v robote a ja som hrozne hladný.“ Vety zo seba vychrlil, akoby ich mal nacvičené. Priznám sa, zaskočil ma. Chlapec mohol mať desať – jedenásť rokov. Bol čisto oblečený, upravený, len sklíčko na dioptrických okuliaroch mal prasknuté. Na chrbte niesol veľký školský batoh. Spýtala som sa ho, ako sa volá. Odpovedal, že Erik. To mi ale nestačilo. Ak mám niekomu dať peniaze, chcem aspoň vedieť jeho meno. Pýtala som si od neho teda zošit, veď tam musí mať napísané meno, prípadne kde býva. On sa však zháčil, že nechce svoje zošity hocikomu ukazovať. „Nuž, chlapče, ja zasa nechcem peniaze hocikomu dávať.“ „Ale ja som naozaj hladný,“ hovoril si svoje. Bolo mi ho ľúto, ale peniaze som mu nedala. S výčitkami svedomia som prišla k známej a vyrozprávala som jej, čo sa mi prihodilo. Tá sa usmiala a povedala: „ Ty ho ešte nepoznáš? Ten chlapec takto pýta peniaze pravidelne.“ A mala pravdu. Od ďalších známych som sa dozvedela, že od nich pýtal peniaze viackrát, dokonca dvakrát v ten istý deň a používal pri tom svoje nacvičené vety. Skúšal to už aj v Jelšovom a ktovie, kde ešte.
Neviem, či veta o jeho pracujúcej matke je pravdivá a či je chlapec naozaj stále hladný. Ale na čo môže teda dieťa v jeho veku nutne potrebovať peniaze? (maf)
