rom ani opísať. Je to veľká rana, pocit úplnej bezmocnosti. Takýto pocit sme zažívali aj my od dvanásteho októbra. Naša milovaná osoba sa narodila v Záriečí. Po svadbe sa jej novým bydliskom stala Považská Teplá, kde bývala až do svojej smrti. Jej túžbou a poslednou vôľou bolo, aby sme ju pochovali na cintoríne v Záriečí. Jej žiadosť však starosta obce odmietol splniť s tým, že tam môžu byť pochovaní iba občania s trvalým pobytom alebo si treba dať žiadosť tri mesiace vopred. Ale ako môže človek vedieť, kedy zomrie? Keďže sme nevedeli, čo ďalej, išli sme do považskobystrickej pohrebnej služby, kde nikomu vôbec neprekážalo, že zosnulá je z Považskej Teplej a bude pochovaná v Považskej Bystrici. „Vďaka“ nepochopiteľným nariadeniam sa posledné želanie našej zosnulej stalo nesplniteľným. Ako sa vôbec niečo také môže stať? (dk)
