kostol... – to všetko je dookola (vynechajúc ľudovo nazývaný Kačabar). Chýba ani nie súkromné, skôr záhradné zákutie. Taká je ideálna predstava obyvateľov Stanice opatrovateľskej služby v Beluši. Nie každému, kto si chce odpočinúť v parku, na verejnom priestranstve, to vyhovuje.
Úseková sestra štátneho zariadenia stanice opatrovateľskej služby Helena Koncová má porozumenie pre „svojich“ obyvateľov a hovorí: „Poskytujeme pomoc občanom, ktorí sa ocitli sami, napríklad po liečbe v nemocnici a potrebujú ešte starostlivosť. Sme tu aj pre tých, ktorých príbuzní sa potrebujú postarať na nejakú dobu o staršieho, chorého... Naše zariadenie nie je pobytovým, každý z nich má žiadosť do domova dôchodcov. Slúžime 24-hodín, poskytujeme krátkodobé ubytovanie, stravu, zdravotnícku starostlivosť, čo si však občania platia.“
Každý obyvateľ znáša pobyt u nás ináč. Jeden sa teší, že je v malom zariadení (je pre 17 ľudí), iní sa hanbia... Niektorí by najradšej odtiaľto neodišli, zvykli si. Aj keď v budove nie je výťah, ale len strmé schody na vyššie podlažie. Personál stále je pri nich. Je to dobrý pocit.
