speli do zbierky polmiliónom korún, svojich štedrých nasledovníkov?Papradno – Miestny kostol sv. Ondreja si v tomto roku pripomína 210. výročie, avšak nielen svojím vekom sa môže pochváliť. Na chóre tróni už päťdesiat rokov organ, ktorý sa svojou veľkosťou radí na štvrté miesto na Slovensku. V pomyselnom rebríčku sú pred ním iba chrámové hudobné nástroje v Bratislave, Banskej Štiavnici a Šaštíne. Papradniansky má však aspoň jedno prvenstvo, pretože svojou veľkosťou je najväčším, nachádzajúcim sa v slovenskej obci. „Pôvodný organ slúžil až do roku 1952, no pán dekan Ján Gašinec chcel pre veriacich nový a lepší, a tak vyhlásil zbierku. Do nej okrem miestnych prispeli aj farníci zo susedného Brvnišťa, v ktorom chýbal kostol až takmer do konca minulého storočia. V spomínanom roku, keď sa nazbierala potrebná suma, priviezli veľkolepé dielo z dielne krnovských odborníkov do Papradna,“ spomína súčasný organista Ignác Lališ. Tento bývalý učiteľ, kronikár, fotograf či výrobca drumblí v minulosti študoval hudbu a dnes si chrámové piesne, sprevádzané majestátnym zvukom organu, nemožno bez neho predstaviť.
Medzi známych organistov, ktorí vyludzovali tóny na tomto vznešenom nástroji, patril aj Štefan Hausner, strýko známej herečky Terezy Hausnerovej. Po ňom prešiel akoby do rúk rodine Zboranovej, pretože postupne na ňom hrávali bratia Viktor, Jozef, Milan a ich sestra Oľga, dnes Prekopová.
Čím je organ výnimočný? „Pozostáva asi zo 4800 kovových píšťal a 59 registrov. Kombinácií je obrovské množstvo. Jeden z registrov – harfa, ktorý je v súčasnosti nefunkčný, je darom od rodákov z Ameriky. Podľa dostupných prameňov jeho hodnota bola v tých časoch asi pol milióna. Okrem klasických tónov sa dajú vylúdiť aj hlasy slávika, kukučky či zvonov,“ vysvetľuje I. Lališ.
Pravidelným hraním sa hudobník stále viac a viac zbližuje so svojím nástrojom, až sa časom dá povedať, že ho zvládol. Je to tak aj v prípade papradnianskeho „obra“ a jeho organistu? „Hoci som určitý čas študoval hudbu, k hre na organ som sa dostal z núdze, pretože v roku 1991 nemal kto naň hrať. Tak som sa na to dal, avšak ani takmer po dvanástich rokoch si netrúfam tvrdiť, že hru ovládam. To, čo potrebujem, uhrám. Ako som spomenul, kombinácií je obrovské množstvo, takže je to skôr parketa pre skutočného muzikanta, ktorý by sa venoval iba tejto hre dlhé roky.“
Päťdesiatka je vek, kedy na ľudí prichádzajú všakovaké neduhy a potrebujú liečenie. Podobne je na tom aj papradniansky organ. Ako povedal I. Lališ, sem-tam zaznejú falošné zvuky, ktoré možno poslucháči nepostrehnú, avšak citlivé ucho muzikanta vie svoje. Organ potrebuje naladiť, čo nebude najlacnejšia záležitosť a cena podľa výrobcu prevýši niekoľkostotisíc korún. Ak sa nájdu potrebné prostriedky, odborníci sú pripravení dať sa do neľahkej práce a výsledkom by mal byť ešte lepší hudobný zážitok.
Jozef Šprocha
