ný Považský hrad (Bystrický hrad) bola doteraz neznáma. Podľa knihy J. Kočiša Od Čachtíc po Strečno sa Považský hrad po prvý raz historicky spomína v roku 1316, ale zrejme existoval už skôr. Postavený murovaný hrad z kameňa vznikol asi ešte niekoľko desaťročí pred rokom 1300. Kedy presne, nevedno.
Zásluhou členov Archeologického krúžku v Pov. Bystrici, ktorý pôsobil pri MO Matice slovenskej a pod patronátom Považského múzea v Žiline, bolo zistené, že dejiny hradného kopca sú oveľa staršie ako je hrad. Podľa nájdených črepov pod hradom na svahu sa dá povedať, že sa tu ľudia usadili už v dobe lužickej. Ba správny je predpoklad, že ešte skôr, koncom doby kamennej. O tom môže svedčiť okrúhly ploský kameň, upravený ako nástroj, azda mlat alebo motyka, nájdený na západnej strane pod hradom.
Historické nálezy
púchovskej kultúry
Prvé črepy patriace kultúre púchovského ľudu našiel Š. Meliš v roku 1992. Našli sa na terase na západnom svahu pod hradom, nad cestou idúcou od kaštieľa do sedla za hradom. Ľud púchovskej kultúry v takzvanej dobe rímskej si na miernejšom západnom svahu vytvoril umelé terasy, na ktorých si postavil chaty. Bolo to už v prvom storočí pred Kristom. Na temene kopca, kde sú dnes hradné ruiny, stál drevený hrádok asi s valovým opevnením. Valy boli len na západnej a severnej strane. Na južnej a východnej je strmé bralo. Tam stačilo drevené opevnenie z brvien a kolov. Hrádok, či skôr hradisko, mal významnú polohu. Stál priamo nad riekou Váh a mohli sa z neho kontrolovať obe strany Váhu. Bolo z neho vidieť na Malý Manín, kde bolo v tých časoch väčšie hradisko i menšie hrádky - Oplzeň pri Vrtižeri, Hajnica v Plevníku, Manínec v Podmaníne, Toračka v Považskej Teplej. Z hradiska (Považský hradný kopec) viedla stará cesta smerom na sever chrbtami kopcov ku hradisku Hradište v Jasenici.
Okolie hradného kopca, svahy pod hradom i úpätie a sedlo medzi hradným kopcom a vŕškom Šibeničný bolo tiež osídlené. Púchovské črepy sa našli až pri staršom kaštieli na ceste. Podľa informácie Podhraďanov i pri kostole. Gašpar Zemančík našiel púchovské sídlisko i na východnej strane pod hradom, kde boli družstevné maštale. Hradný kopec v Považskom Podhradí bol iste veľmi dôležitou lokalitou na strednom Považí už v dobe rímskej i pred ňou. Neobišli ho ani Kelti. Na južnej strane pod hradom nad Popperovským kaštieľom našli Š. Meliš a G. Zemančík na chodníku zrejme keltský železný nožík alebo kosák. Je to ťažko určiť, pretože má odlomený hrot. Podľa niektorých zdrojov sa v týchto miestach našla i zlatá minca. Či bola stredoveká alebo keltská, nevedno. Minca sa stratila, nálezca zostal anonymný. Stalo sa tak vraj okolo roku 1930.
V roku 1993 členovia archeologického krúžku a pracovníci Považského múzea Žilina urobili prieskum malými sondičkami na západnom svahu pod hradom na terase, kde sa už predtým našlo asi osem netypických čriepkov. Sondovaním získali ďalších 25 čriepkov, z nich niektoré typické, okrajové i zdobené. Našli sa tu i črepy grafitové, laténske. Je to ďalší dôkaz o prítomnosti Keltov v tejto lokalite. Najvýznamnejším doterajším nálezom bol nález keltskej striebornej mince typu Divinka, ktorú náhodou našla dvanásťročná žiačka z Lazov pod Makytou pri návšteve hradu v roku 1998. Archeológ J. Moravčík zo Žiliny spolu s členmi považskobystrického krúžku urobili menší prieskum, ale ďalšie mince už nenašli. Podarilo sa im však nájsť viac kusov železnej strusky, ktoré svedčia o tom, že tu bolo vyspelé kováčstvo, a že sa tu tavila železná ruda. Je to ďalší dôkaz o prítomnosti Keltov. Azda tu bývali Kotini - keltský kmeň, ktorých ako železiarov spomína rímska história (Marcelius Amianus).
Čo sa skrývalo
pod vyvráteným stromom?
Minulý rok v septembri bolo na hradnom kopci zistené ešte staršie osídlenie. Na západnom svahu hradného kopca vietor vyvrátil strom. S jeho koreňmi sa objavili aj črepy z nádob z predhistorických čias. Vybrali tu črepy z veľkej zásobnice púchovskej kultúry, dva grafitové črepy a štyri lužické čriepky, ktoré posunuli históriu hradného kopca až do obdobia 1800 - 700 pred Kristom a naznačujú, že tu býval lužický ľud. Črepy boli odovzdané Vlastivednému múzeu v Orlovom. Treba ešte spomenúť, že pod hradnými múrmi sa na západnom svahu nachádza dlhý hlinený kamenný val, ktorý je určite starší ako hrad a jeho pôvod siaha možno až pred náš letopočet. Nie je však ešte preskúmaný.
Aj podľa týchto niekoľkých nálezov si môžeme vytvoriť stručné, ale neklamné dejiny starších období nášho hradu. Podľa môjho názoru tu žili ľudia už v dobe kamennej a boli najstarším a prvým ohnivkom v dlhej reťazi našich dejín.
Vznik púchovskej kultúry
Lužickú kultúru vystriedala kultúra halštatská. Táto sa však na hrade nezistila. V dobe rímskeho vplyvu mal svoje stanovište na hradnom vrchu ľud púchovskej kultúry, ktorý sa dostal asi pod nadvládu Keltov, azda Kotinov. Možno to ani nebola nadvláda, iba výhodné spolužitie pre obe etniká. Ľud púchovskej kultúry nebol keltský, mal starší domáci pôvod. Zrejme to boli potomkovia lužického ľudu. Kelti mu však priniesli vyššiu kultúru a hlavne remeselnú techniku.
Na zlome letopočtov sa stredným Považím prehnala akási hrozná búrka skazy. Katastrofický horizont. Niečo ako hunská alebo tatárska pohroma. Územie prepadli lúpežné germánske kmene. Či to boli Kvádi z juhozápadného Slovenska alebo Vandali zo Sliezska, nevedno. V našom okolí spálili veľa osád a hrádkov. Dodnes vidieť stopy zhorenísk po spálených hrádkoch. Prepálená hlina a kamene sú svedkami tejto katastrofy. Vtedy zhoreli hrádky Hajnica v Plevníku (ešte donedávna zvaná Hradište) a Oplzeň vo Vrtižeri. Najvýraznejšie zhorenisko, dodnes viditeľné, je na hrádku Dzugár pri Setechove a na hradisku Vinohrad v Štiavniku, ale i na Prednej hôrke v Jasenici. Podľa môjho názoru popolom vtedy padlo možno i hradisko na mieste dnešného hradu v Podhradí. Po odchode lúpežných koristníckych hôrd germánskych kmeňov sa ľud púchovskej kultúry znovu vzchopil, osady a hrádky opäť obnovil.
Niektorí historici uvádzajú, že púchovská kultúra zanikla začiatkom prvého storočia, čo nemôže byť pravda. Aj zánik laténskej kultúry, ktorá sa pripisuje Keltom, sa časovo zaraďuje do prvého storočia pred Kristom. Ako je to možné, že laténsko-keltská kultúra zanikla a Kelti žijú na našom území ďalej? Keltských Kotinov podľa rímskych historikov vysídlil z územia Slovenska za Dunaj do Panónie až cisár Marcus Aurélius v r. 179 po Kristovi. Treba predpokladať, že keltskí Kotini žili na celom území obývanom púchovským ľudom. Ak Rimania chceli Kotinov presídliť, museli obsadiť ich sídla, zajať ich a násilne odvliecť. Isto to nešlo dobrovoľným spôsobom. Rimania spálili sídliská, osady, hrádky a opevnenia. Keltov - Kotinov zajali a odvliekli. Ostatné obyvateľstvo sa asi rozpŕchlo po horách, a tak rímski vojaci všetkých nemohli pochytať. Nebolo ich na to dosť. Rímsky nápis na trenčianskom brale skôr hovorí o víťazstve nad ľudom púchovskej kultúry a nad Kotinmi ako o víťazstve nad Kvádmi. Tento názor vyslovil Jozef Moravčík zo Žiliny a je najbližšie k pravde. Rimania tu porazili domáci púchovský ľud. Legionári prezimovali v Laugaríciu, čo nemusí byť dnešný Trenčín. Laugarício mohlo byť aj niekde inde, kde bolo významné kniežacie sídlo. Vtedajšie opevnenie na brale, kde je dnes Trenčiansky hrad, bolo možno len dočasnou základňou legionárov, z ktorej podnikli vpád hore údolím Váhu až niekde po dnešnú Žilinu. Možno vypálené hrádky a hradiská na strednom Považí od Ilavy po Strečno nie sú dielom Kvádov a Vandalov z rozhrania letopočtov a udiali sa až v rokoch 178 - 179. Potom ich majú na vrube rímski vojaci, ktorí mali na ničenie nepriateľských opevnení vyspelú techniku. Malé hrádky na strednom Považí jej nemohli odolať.
Keltovia - Kotini sa vytrácajú
Rímski legionári, idúci hore Považím (ak tomu tak bolo) si nemohli nevšimnúť keltské opevnenie nad Váhom a iste ho tiež dobyli a zničili. Kelti sa teda vytrácajú. Početný púchovský ľud tu však zostal naďalej i po odchode rímskych legionárov z Považia (Trenčína) za Dunaj. V neskorších dobách po roku 180 sa asi stredné Považie dostalo pod vplyv Kvádov, striedavo možno aj pod vládu iných Germánov, napr. Lugiov alebo Búrov. Rímsky historik Amianus Marcelinus píše vo svojich rímskych dejinách, že v roku 358 cisár Constancius prekročil Dunaj a vpadol do krajiny Sarmatov medzi Dunajom a Tisou a odtiaľ do Kvádskeho kráľovstva, ktoré sa rozprestieralo pri Dunaji - od Moravy po Hron. Boje medzi Rimanmi, Sarmatmi a Kvádmi sa odohrali pri Dunaji a niekde na juhu Slovenska, teda ďaleko od stredného Považia.
Pre nás je však zaujímavá správa, že do týchto sporov a bojov sa zaplietol i veľmož či náčelník Arahar, ktorý vládol Záhorcom (Transjugitanom) a časti Kvádov. Kto boli Záhorci? Rímsky historik ich tak nazval preto, lebo boli vzdialení za horami. Susedili však s Kvádmi a Sarmatmi. Arahar bol vraj sarmatský kráľovič a vládol i nad sarmatským Usaferom. Oldřich Pelikán vo svojej knihe Slovensko a rímske impérium (1960) píše, že Araharovo územie bolo niekde v hornatej časti Slovenska, teda na teritóriu ľudu púchovskej kultúry. Hádam i naše stredné Považie patrilo k Araharovej dŕžave či kniežatstvu. Či bol Arahar Sarmat, nie je isté. Mohol byť aj on Záhorec. Jeho meno je veľmi blízke názvu Orava.
Zdá sa, že Araharova dŕžava bola už akýmsi malým štátikom na severnom a strednom Slovensku, ktorého súčasťou bolo celé Považie (asi od Trenčína až po Tatry, a teda aj naše stredné Považie).
Neodhalené tajomstvá
Vrátim sa však k hradnému kopcu v Považskom Podhradí. I keď niet dôkazov o tom, že hradný vŕšok po zániku púchovskej kultúry bol obývaný, musíme mať na zreteli, že jeho významná poloha bola využitá v každom období. Zaiste tomu tak bolo po celú dobu od roku 400 po odchode Kvádov z južného Slovenska až po 9. storočie. Keď sme boli súčasťou Veľkomoravského štátu, práve hradiská nadobúdali veľký význam a opevnenia na bralách sa stávali sídlami veľmožov. Z čias veľkomoravských a ešte skorších pribinovských nie je o Považskom hrade nič známe. Zatiaľ sa nenašli ani žiadne pamiatky z týchto čias. História je tu nepoznaná a neodhalená. Možno raz v budúcnosti ju niekto spod hradných ruín vydoluje. Kúštik histórie sa podarilo odhaliť aj považskobystrickým členom archeologického krúžku. Veľa otázok však zostáva ešte nezodpovedaných. Kedy vznikol názov Bystrica? V ôsmom, v deviatom storočí alebo ešte skôr? Vznikol názov hradu Bystrica od osady Bystrice alebo naopak? Že ide o starý a čisto slovanský názov, nemožno pochybovať. Raz možno niekto zistí odpoveď aj na tieto otázky. Š. Meliš
