založenia, dosiahol množstvo úspechov nielen doma, ale i v susedných ČecháchŤahavé piesne, ženy v krojoch so záponami, muži v huniach, tak to je folklórna skupina Podžiaran, ktorá vznikla už roku 1982, avšak neoficiálne účinkovala oveľa skôr. Speváčky Žilinčíková, Šamajová, Turičíková, Ceconíková a Jarmila Šamajová, všetko známe postavy z Papradnianskej doliny, ktoré ešte za éry, keď fungoval zväz žien, oprášili bohaté ľudové tradície. „Keď bolo treba ísť na vystúpenie, pozberali aj mužov, pri čom zasa napomáhal učiteľ Ignác Lališ. Základ vystúpení tvorili piesne žien, mužov, sólistov, pripravovali sme aj väčšie tematické programy, ktoré sme doplnili o tanec a hudobný sprievod tvorili heligónka, píšťala, drumbľa. Ak by sme mali cimbal či basy, tak by sme boli raz tak populárni. Avšak práve kvôli tomu sme svojskí a odlišujeme sa od iných. Po úspešných nahrávkach v Slovenskom rozhlase v známom programe Klenotnica ľudovej hudby v roku 1994 sa nám podarilo vydať aj vlastnú magnetofónovú kazetu, na ktorej sme sa snažili uchovať naše kultúrne bohatstvo,“ hovorí Anna Hromadíková, ktorá dlhé roky skupinu viedla a pokračuje: „V roku 1981 po vymenovaní do funkcie riaditeľky Miestneho kultúrneho strediska som si zobrala, keďže mám k ľudovým tradíciám vrelý vzťah, folkloristov, ktorí sa v tom čase volali folklórna skupina Papradno, pod patronát. Už vtedy boli výborní, na celoslovenských súťažiach, krajských prehliadkach dosahovali popredné umiestnenia. Nechýbali sme v Detve, Východnej, Dobrej Nive, Javorinke, Galante, ale i na Morave a neobišli sme ani blízke akcie v Púchove či Marikovej. Keďže všetky iné súbory, s ktorými sme sa stretávali, mali svoje názvy, začali sme ho vymýšľať aj my. Nakoniec sme sa zhodli na názve Podžiaran. Problémom boli spočiatku kroje, ktoré chýbali. Niektorí vystupovali vo vlastných, ďalším bol kroj malý a niektorí nemali žiadne. Vyzerali sme ako „pozberanci“. Avšak to netrvalo dlho a zohnali sme peniaze z odboru kultúry, za ktoré nám krásne kroje ušili v Uherskom Hradišti. Odvtedy vystupujú muži v huniach a nohaviciach z ručne vyšívaného súkna, ženy zasa majú sukne, rukávce, košele i zápony z ľanového plátna. Kožu na krpce nám vtedy darovala Irena Harišová a bývalý obuvník Hamárik ich ušil. Robili sme a robíme všetko preto, aby sa táto pekná tradícia uchovala.“
Pred troma rokmi sa vedúci MKS po výberovom konaní stal Milan Dzurjaník. Dnes je v súbore asi desať mužov a osem žien, no počet sa podľa situácie mení. Nezastupiteľné miesto mal i detský súbor Papradňanček, pôsobiaci pod vedením Janky Smatanovej a Boženy Bašovej súčasne pri kultúrnom stredisku a zároveň pri ZŠ, ktorý však svoju činnosť ukončil v roku 1996. Laureátkou Zlatého slávika bola v roku 1997 Danka Hikaníková. Nič však nie je stratené, pretože je tu snaha v spolupráci so školou o jeho oživenie. Prišiel nový vedúci z Udiče, ktorý chce s nimi opäť začať nacvičovať. Onedlho oslávi Podžiaran 30. výročie svojho založenia a pri tejto príležitosti začína s prípravou nového pásma, s ktorým chce vystúpiť na Ondrejovských hodoch. Členovia uvítajú každého, kto chce podať ruku a pomáhať v šírení krásnej ľudovej tradície.
