K storočnici Teodora Jozef Tekela
Zástoj obcí Mojtínskej doliny s majestátnou Malenicou, ktorá sa začína v Beluši, pokračuje cez Beluššské Slatiny a mojtínske krasové útvary (v literatúre sa uvádza aj ako Podhradská, podľa názvu potoka), v kontexte slovenskej spisby snažili sme sa zmapovať v kapitolkách Dolu Váhom z Beluše do Košece... a ...do Pružiny s odbočkou na Mojtín knižnej publikácie Literárnym Považím (1994, 1995). Spomenúť by sme tu mohli aj Smrekovú „báseň z Beluše“-Belušských Slatín (Obzor 1998) z roku 1922. Jeho deň-dva s básnikom Royom a jeho manželkou v Beluši, kde sú „také malé kúpele s bazénmi i s ubytovaním“, priniesli verše Pleso. Tiež by sme nemali nevidieť tunajšie účinkovanie milochovského rodáka Mons. ThDr. L. Belása (1930), náboženského publicistu a správcu Diecéznej knižnice v Nitre, ktorý tu ako správca farnosti pobudol v rokoch 1963-70, ani internáciu „slovenského sv. Vincenta“ Jána Hutyru (1912 – 78) v Slatinách (Marianum), kde po deportáciách rehoľníkov do sústreďovacích kláštorov po „barbarskej noci“ (J. Ch. Korec) roku 1950 ostávali chorí a starší rehoľníci.
Jedným z tých, ktorých po likvidácii reholí v čase perzekúcie cirkví násilne odviezli a sústredili do koncentrácie najprv vo Svätom Beňadiku, potom v Belušských Slatinách bol aj františkán Teodor Jozef Tekel (26. 1. 1902, Kelemeš-Ľubotice – 14. 7. 1975 Trnava). Keď sa „koncom leta ešte toho roku stade vyslobodil“, (V. J. Gajdoš, OFM: Františkáni v slovenskej literatúre. 1979), usadil sa v Trnave, kde tvoril až do smrti.
Teodor Tekel bol totiž odmalička mimoriadne nadaný na kreslenie a modelovanie. Roku 1930, po rokoch amatérskej tvorby, sa dostal na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, kde študoval maliarstvo na špeciálnej škole u profesora Maxa Švábinského. Už roku 1931 sa na pražskej výstave objavili aj Tekelove obrazy. Na záver škol. roka 1932-1933 ho rektorát Akadémie na návrh majstra vyznamenal čestným uznaním za vynikajúci úspech.
Pochádzajúc z chudobnej dedinskej rodiny študoval na gymnáziu u cistercitov v maďarskom Baji, po ročnom noviciáte filozofiu a teológiu v Gyongyosi, za kňaza bol vysvätený 17. 8. 1924. Ešte tohože roku sa vrátil na Slovensko a zopár rokov účinkoval v pastorácii ako kazateľ a katechéta v kláštoroch (Bardejov, Hlohovec, N. Zámky, Nitra, Fiľakovo, Šebeš). Keď ho roku 1924 z hlohoveckého kláštora poslali – ako bolo zvykom - odbavovať vianočné sviatky do neďalekých Bojničiek, stala sa príhoda, ktorá natrvalo poznačila jeho zdravotný stav: vrátivší sa večer do kláštornej cely, zakúril si v kachliach, zaspal, vietor však v izbe vyrážal z kachieľ dym, a tak ho ráno našli priduseného, dlho ho kriesili, až sa z otravy prebral.
Tekel svoj talent rozvíjal aj počas pedagogickej činnosti na malackom františkánskom gymnáziu ako profesor kreslenia (1930-1944). Vtedy ho dostal do kontaktu s výtvarníkmi „bratislavského okruhu“ (Alexy, Bazovský, Benka, Fulla, Mudroch) a pravidelne sa zúčastňoval na kolektívnych výstavách slovenských umelcov, pričom vystavoval tiež v Benátkach a po usadení sa v „slovenskom Ríme“ aj v Poľsku. Príležitostne ilustroval kresbami mesačník Serafínsky svet a bohoslovecký Františkánsky obzor. Spestril i básnickú zbierku spolubrata Svetoslava Veigla Výstup na horu Tábor (1939). Ako členovi zväzov československých a slovenských výtvarných umelcov poslali mu pri príležitosti sedemdesiatin osobitné poďakovanie a blahoželanie za „kvalitou podnetné umelecké dielo“, ktoré sa stalo „citlivým zrkadlom umeleckého i ľudového poznania a odkazom úprimného hľadania ľudskej i umeleckej pravdy“. Matičné čítanie vyzdvihlo prínos pre slovenskú tvorbu s neopakovateľným rukopisom „vždy na malých intímnych formátoch zobrazujúcom svet svojich obľúbených, nevyčerpateľných tém s prevažne biblickými námetmi“. Básnickými víziami sú aj žánrové obrázky z mestského a dedinského prostredia. S vojnovým besom snažil sa vysporiadať umelecky originálnym cyklom pastelov Vojna.
„Menší brat“ zakladateľ rádu, ako pripomína biograficko-bibliografický náčrt umelcovej osobnosti z Gajdošovho pera, sa vo svojom umení nekompromisne angažoval pre pravdu a vlastné estetické krédo vyjadril v liste (29. 3. 1951) svojmu pražskému profesorovi: „dobre je človeku, keď je žiakom doživotne. Tak sa učí, keď sa mučí a trápi so svojimi problémami. Ináč nepostúpi ďalej, keď sa neobnovuje. Duševné utrpenie, ktoré v tých pohnutých časoch prežívame, nemá páru v dejinách našich. Toto však sa stáva nám a mne zdrojom umenia a popud k tvorbe.“ Dosvedčujú to nielen jeho hotové obrazy, roztrúsené u súkromných záujemcov, ale i jeho pozostalosť s tromi tisíckami aj nedokončených obrazov, štúdií, skíc, kresieb a okolo tristo zošitmi s výtvarnými pokusmi.
O Tekelových duchovných kvalitách hovorí i jeho literárna pozostalosť. Hlavne kázne a katechézy: Čo má ľudstvo z viery v Boha? To, čo by bez neho nemalo; Čo by ľudstvo malo bez Krista? Beznádejnosť; Človek poviazal Krista a kričí po mieri; Náboženstvo a umenie Darwinizmus – degenerácia; Diabol je otcom nenávisti; Poprava nevinného pri umeleckej hudbe a mnohé ďalšie. Písal aj mysticky a meditatívne ladené verše, publikovaná bola jediná báseň: Tvár (Duchovný pastier. 1976), hŕbu z nich lúštil katolícky modernista S. Veigl, ktorý na pátrovým hrobom vyslovil:
Kvietku i najmenšiemu
tešil si sa detsky –
jak tešiť sa len vedia deti, básnici a svätci.
Po zemi chodiac
sníval si o nebi.
Jak čas ten beží.
Podoba tvoja v básňach neznámych
a v obrazoch zakliata leží.
(nyi)
