rokmi vyhodené staré rádio, istotne ešte netušil, že práve položil základy svojej zbierky. „Už od malička ma fascinovala elektronika,“ prezrádza počiatky svojej zberateľskej vášne. Keď známi zistili, akú má záľubu, viacerí mu podarovali už pre nich zbytočnú techniku, niečo kúpil, niečo našiel... Jeho zbierka sa tak postupne rozrastala o nové a nové exponáty. Pribúdali rádia, gramorádia, magnetofóny. Zberateľ si najviac cení gramofón Victrola z roku 1918: „Ešte som ho nezreparoval, lebo som ho dostal len prednedávnom.“ No pri jeho nadšení je viac ako pravdepodobné, že už onedlho sa budú môcť na ňom prehrávať platne.
Každý kúsok jeho zbierky má už pekných pár rôčkov. Mnohé z nich sú pre mladú generáciu úplne neznáme. Aj preto sa L. Siekel rozhodol predstaviť ju verejnosti. Druhý ročník výstavy, ktorá má symbolický názov Historické ucho, sa konal minulý týždeň v dubnickom dome kultúry. Medzi jej prvých návštevníkov patrili deviataci zo ZŠ Centrum I. Mirovi Babišovi sa najviac páčili gramofóny, Monike Latrtovej zas veľké rádiá: „Podobné, ale menšie, som videla u starej mamy.“ Ťahákom výstavy bola nepochybne nielen Victrola, ale i starožitný gramofón od legendy slovenskej hudobnej scény Paľa Hammela. No a tí starší si možno pri pohľade na starožitnú trojkolku spomenuli na svoje detstvo. Roky trochu neskoršie im zas pripomenuli žehličky, premietačky či iná technika. V každom exponáte je vpísaný kus histórie. Bližšie zoznámiť sa s ním pomohol aj výklad zberateľa, sem-tam vypomohli i jeho dcéry Monika a Eva, ktoré už tiež začínajú pomaly objavovať tajomstvá starožitnej techniky. Ktovie, možno i ony prispejú k tomu, že na ďalšej výstave bude zbierka opäť bohatšia. (vž)
