hovorí folklorista J. Pobočík
Jozef Pobočík z Brvnišťa, známy výrobca ľudových hudobných nástrojov, na ktoré aj hrá, v minulosti hrával 13 rokov na gitare v známej populárnej skupine Slza. V roku 1983 však skupinu opustil a potom nasledovala dlhšia „umelecká“ prestávka. K hudbe, avšak už nie populárnej, ale ľudovej, sa Jozef vracia v roku 1991.
„Pravým dôvodom návratu boli moji rodičia. Otec bol dlhoročným členom brvništianskeho folklórneho súboru, kde hrával na rôzne píšťaly a spievala tam i moja mama. Okrem neho boli u nás v dedine aj ďalší skvelí píšťalkári – Ján Fortuník a môj strýko Frano Pobočík, ktorí hrávali na rôznych folklórnych festivaloch po celej bývalej republike.“
Koncová píšťala, ktorá je Jozefovou najčastejšou spoločníčkou, svojím charakterom patrí do regiónu papradnianskej doliny a je pre ňu typickým nástrojom. Je kratšia, má iné ladenie a drží sa dopredu. „Píšťala bývala rífová z bazy alebo liesky a na spevnenie sa obtáčala čerešňovou kôrou. Pastieri nemali v tých časoch také vrtáky, aby dokázali vyvŕtať rovný otvor. Drevo sa najprv muselo rozštiepiť, potom sa vydlabal otvor, nato sa oba diely spojili do pôvodných drážok a stiahli čerešňovou kôrou. Tým sa dosiahlo, že vysychaním sa kôra sťahovala, čím perfektne zatesnila štrbiny, ktoré by inak spôsobovali nekvalitný zvuk.“
Okrem výroby koncových píšťal a hre na nich, je Jozef známy i tým, že spod jeho šikovných rúk vyšlo i niekoľko fujár. „K nim som sa dostal neskôr a niekedy okolo roku 1995 som vyrobil prvú. Vychádzal som z literatúry a z toho, čo som videl, pretože nie je veľký rozdiel medzi dobrou koncovou píšťalou a fujarou. Navštívil som niekoľkých výrobcov, kde som sa oboznamoval so spôsobmi ladenia, pomermi dĺžky, veľkosťou otvoru vŕtania. Fujary ma jednoducho chytili za srdce. Ďalším dôvodom bolo, že moja žena pochádza z Novohradu, kde je tento nástroj pojmom. Strýko Frano, ktorý ma k výrobe pritiahol a bol tiež výrobca, mal vždy túžbu, aby sme vyrobili klasickú detviansku, podpoliansku fujaru. Nikdy sme si ňu netrúfli. Až po čase som to vyskúšal a už prvý nástroj sa vydaril. Vyrobil som ju ako Detvania z bazy, no použil som aj jaseň. Použiť sa dá aj iné drevo. Dôležité je, aby drevo bolo z čím suchšieho miesta a letorasty musia byť husté a čo najtesnejšie pri sebe. Keď ho prevŕtam a klepnem po ňom, hneď viem podľa zvuku, keď zazvoní alebo je zvuk tupý, či z neho bude fujara alebo nie. Nemôže byť od močiara a potoka.“ Nerobím fujary na stenu, na ozdobu. Ľudia si ich kupujú, nikoho sa nepýtam, na čo mu je. Hanba by bola, keby k tomu, čo má odo mňa fujaru, prišiel na návštevu muzikant a pri skúške by fujara nehrala. Mal som aj takých záujemcov, ktorým stačilo, že fujara nemusí byť ani prevŕtaná, stačí, aby bola pekne vyzdobená. To považujem doslova za zlomyseľnosť.“
Koľko fujár má Jozef za sedem rokov na konte a dočkal sa už svojho vysneného ideálu, na ktorý čaká každý umelec? „Zatiaľ ich bolo asi desať - jedenásť, ale každá je iná. A ideál? Neviem, lebo každá, ktorú urobím, je najlepšia a myslím si, že je to práve ona. No potom urobím lepšiu, a tak si poviem, že si ju nechám pre seba a predchádzajúcu posuniem ďalej, ale vždy iba k dobrému hráčovi.“
Ak niekde na festivale začuješ fujaru, stáva sa, že si povieš, bisťu, však to je moja? „Svoje diela poznám. Nikdy som neurobil takú, čo sa opakuje, každá je originál a má svoj znak. Odlišujem sa aj spôsobom zdobenia, používam hruborez, vypaľovanie, morenie.
Zopárkrát ma priatelia prehovorili, aby som sa prihlásil na súťaž. Dvakrát som vyhral krajskú inštrumentálnu súťaž a bol som na nesúťažnych celoslovenských prehliadkach v Krompachoch a Šali. V poslednom čase sa venujem výrobe, ale niekedy aj vystupujem, to však robím iba zo zábavy. Dôležitejšia je pre mňa rífová píšťalka, lebo pri nej som vyrastal.“
Ľudové umenie patrí medzi najkrajšie tradície nášho národa, avšak dôležité je, aby si cestu k nemu našli aj mladí, ktorí budú v nej pokračovať. „Nechcem si to, čo viem, nechať iba pre seba. Vediem mládežnícku píšťalkovú skupinu. Myslím, že z talentovaných mladých ľudí vyrastú šikovní nasledovníci, avšak musia usilovne pracovať a vydržať. Veď kto si neváži vlastné tradície, ten si neváži sám seba. To je to, čo nás charakterizuje a bude možno aj neskôr v zjednotenej Európe.“
Jozef Šprocha
