la v predajni v centre mesta a asi po desiatykrát som vysvetľovala synčekovi, prečo si džúsik nemôže rozbaliť hneď, keď v tom mi jednoducho „zabehlo“.
Nepriala by som nikomu ten pocit, keď som sa nemohla nadýchnuť. Nasledoval kašeľ, ktorý trval hodnú chvíľu. Slzy mi začali tiecť po lícach a nedali sa zastaviť. „Prosím - vodu..., snažila som sa povedať najbližšej predavačke. Avšak nebolo treba, pretože vtom mi niesli plný pohár. „Zapite si, uľaví sa vám. Je vám už lepšie?,“ snažili sa mi pomôcť. Viem, že v tejto predajni sú milé a ochotné predavačky, ale zvlášť oceňujem ich ľudský prístup v nečakanej situácii. (zh)