ktorých názvy sa odvodzovali od majoritného používania výrobkov z určitej suroviny. Po dobe kamennej prišla doba železná, nasledovala bronzová atď. Súčasnosti by sa najviac „hodil“ názov doba plastová. Niet zrejme potraviny, ktorú by výrobcovia nedokázali „zaodieť“ do plastového šatu. Najčastejšie je fľaškovanie, pretože do plastov sa balia limonády, minerálky, mlieko, v poslednom čase aj víno. Len pivo a alkohol zatiaľ odolávajú. Čo však s prázdnou fľašou po skonzumovaní jej obsahu? Poriadkumilovní ju disciplinovane nosia do žltých kontajnerov, menej uvedomelí aspoň do kontajneru, avšak mnoho je takých, čo fľašu odhodia hocikde. Stav pomaly neznesiteľný, takže pomôcť mohol iba zákon.
Prednedávnom bol schválený zákon o obaloch, ktorý predkladali poslanci RNDr. Ladislav Ambož a Anton Juriš zo SZS v spolupráci so pracovníkmi ministerstva životného prostredia. „Zákon úzko súvisí so zákonom o odpadoch a recyklačným fondom. Problémom spočiatku bolo aj to, že hoci bol schválený, prezident ho nepodpísal. Možno aj kvôli tlaku firiem, používajúcich nenávratné obaly, ktoré sa týmto zákonom cítili poškodené a mali snahu zákon zrušiť, resp. ho upraviť, aby nebol taký prísny. Je na chválu parlamentu, že zákon, hoci iba o povestný chlp, schválil,“ hovorí Ing. Pavel Petrík, prednosta Okresného úradu v Považskej Bystrici a pokračuje.
„Zákon má dve roviny. Konečne sa vyrieši problém s plastovými obalmi, lebo hoci sa doteraz plasty separovali, ich spätné uplatnenie bolo slabé, resp. žiadne. Boli prípady, že obaly sa stlačili do kociek a potichu sa potom vyviezli na smetisko. Ďalej je to snaha pomôcť občanovi, ktorý dnes platí za fľašu dvakrát. Najprv pri kúpe tovaru, kde je cena fľaše zarátaná a potom, keď sa vyvezie na smetisko. Riešením sú vratné obaly. V obchode by pri kúpe občan zaplatil za fľašu zálohu a po spotrebovaní obsahu by mu prázdny obal podľa zákona museli zobrať späť a peniaze vrátiť. Vrátené obaly by potom išli naspäť do závodu, kde boli vyrobené a recyklovali by sa. Podnik má cez recyklačný fond možnosť požiadať o finančnú dotáciu na zriadenie recyklačnej linky.“
Čo obchodníci, ktorí sa bránia, že vratné plastové fľaše im zaberú veľa miesta v skladoch v predajniach. „Spomínané pravidlá platia pre obchody s plochou väčšou ako 100 m2, nie pre menšie. Dovozca musí prázdne fľaše zvážať. Ako to urobí, závisí na jeho dohode s výrobcom fliaš,“ znie prednostova odpoveď.
Ako sa však vyrieši odovzdávanie fľaší v menších obciach, kde je iba obchodík s menšou ako stometrovou plochou? Obchodníčka bude fľaše zálohovať, ale nemusí ich preberať. Budú ich ľudia nosiť o niekoľko kilometrov ďalej alebo ich budú radšej vyhadzovať ako doteraz?
Veľa sa hovorilo aj o tom, že jednou z ciest likvidácie plastových obalov je ich spaľovanie napríklad v cementárňach, avšak mohlo by ísť iba o obaly, ktoré neobsahujú chlór. „Je to problém, pretože cementáreň by plasty aj zobrala, lenže problém je v domácnostiach, pretože ľudia nevedia, ktoré obsahujú chlór a ktoré nie, a tak pri spaľovaní nežiadúcich by mohol byť poškodený slinok.“
Od spomínaného zákona sa očakáva, že prinesie zníženie produkcie odpadu až o jednu tretinu, pretože to je množstvo, nachádzajúce sa v súčasnosti v komunálnom odpade, čím sa pomôže prírode. Ľuďom by mal usporiť korunky, avšak je otázne, či výrobcovia potom nezdvihnú ceny. Spotrebiteľa by asi sotva potešilo vrátenie peňazí, ale možno už z drahšieho výrobku. Nenastala by potom náhodou doba sklenená? (jš)
