bčianstva obce Petrovi Šťastnému a Ceny obce jeho bratovi Vladimírovi nechýbal ani premiér Mikuláš Dzurinda. „Do tejto nádhernej doliny a obce som prišiel po prvý raz. Veľa som o nej čítal a počul práve v súvislosti s rodinou oboch bratov. Som hrdý, že som Petrov priateľ, že môžem navštíviť jeho rodinu. Ľudia by si mali všimnúť, na čom postavili svoj úspech. Boli to nielen rýchle nohy, silné ruky, tvrdé telo, ale v prvom rade obrovský charakter a skromnosť. Keď sa spojí to, čo nám pán Boh dal, talent, charakter, dochádza ku krásnym výsledkom,“ skonštatoval M. Dzurinda. Svoj zmysel pre humor nezaprel ani pri preberaní ceny obce, keď pri prezeraní darčekov a publikácií o obci poznamenal: „Dúfal som, že je tam i vaša slivovica, o ktorej som už niečo počul a trošku ju vyskúšal. Je výborná.“ Premiér mal určite pravdu, pretože produkt domácich záhradkárov mal možnosť ochutnať pri prijatí starostom na obecnom úrade, kde sa zapísal do kroniky obce. A aký je jeho vzťah k slovenskému hokeju? „Pamätám sa, keď sme hrali MS v Rusku. Volal mi Peter, že ak chlapci postúpia do finále, či pošlem po nich lietadlo. Samozrejme, že som súhlasil. Napokon nás porazili Česi a nám chýbalo iba máličko k titulu. Tento rok sa situácia opakovala. Pred šampionátom som mu túto možnosť navrhol ja. Vtedy sa zasmial on. „Vysoko rúbeš,“ povedal mi. Nemohol som kvôli povinnostiam prísť do Švédska, a tak som bol na námestí a rozprával sa celý čas s Dominikom Hrbatým, veľkým hokejovým fanúšikom. Veľmi sme prežívali vyrovnajúci gól Rusov. Bondrov rozhodujúci gól znamenal radosť a eufóriu. Vtedy prišiel ku mne asi stopäťdesiat kilogramový chlap a povedal mi. „Počúvaj, ja teba nemám rád, ale poď sem, dnes sa musíme objímať.“ Dva dni bolo Slovensko zjednotené a radovali sme sa. Národ, ktorý nie je početný obyvateľmi a rozlohou, môže byť veľký aj takto.“ (mk)
