ehoV dvojtitule, a predsa monografii Františkáni v slovenskej literatúre V. J. Gajdoša a Slovenskí františkáni v Amerike T. Zúbeka (obaja OFM) z rokov hlbokej totality (Prvá katolícka slovenská jednota. Cleveland – Ohnio 1979) sa pripomína nesporne veľmi významný zástoj františkánskeho rádu (Ordo Fratrum Minorum – rehoľa menších bratov, po reforme pápeža Leva XIII. ako minoriti: františkáni, konventuáli, kapucíni) v histórii Slovenska. Medzi rehoľami u nás majú nepretržité trvanie od stredoveku. Svojimi kláštormi a počtom členov patrili cez stáročia medzi najväčšie rehoľné spoločenstvá. Ich účinkovanie „pod Tatrami“ sa začína v prvej polovici 13. storočia a pokračovalo až po našu dobu, do osudného zatvárania kláštorov roku 1950. Serafínske kláštory boli strediskami náboženského a kultúrneho života, františkáni (pátri-otcovia a frátri-bratia) pôsobili aj mimo kláštorov a ich vplyv medzi ľudom mal širšiu základňu než okruh jednotlivého kláštora. To vyplývalo zo spôsobu života zakladateľa rehole sv. Františka Assiského (zomrel 1226) a z apoštolskej práce, ktorú františkáni vykonávali, kamkoľvek prišli. Nemali nijaký hmotný majetok, žili z práce svojich rúk a umu. V nedostatku životných potrieb chodili po pýtaní almužny, preto sa im hovorí „žobraví mnísi“.
Ich prvé kláštory na Slovensku nemali dlhého trvania. Svoje tu urobili jeden a pol storočia trvajúce vpády Turkov do našich krajov. Nie menšou pohromou bola proti Habsburgovcom revoltujúca protestantská šľachta. V 17. storočí, v čase rekatolizačných úsilí, vznikli tu však nové kláštory a niektoré staršie boli obnovené - rehoľníci „kázňami a písmami katolícku vieru hájili, protestantov do Cirkvi získavali i apologetické spisy písali.“ V slovenskej Salvatoriánskej provincii bol založený aj kláštor v strednopovažskom „Gavlovičovom Pruskom“ (pozri Literárnym Považím 1994, 1995), a to roku 1636 (nedávno 365. výročie). V prvej polovici už minulého storočia bolo na Slovensku dvadsaťpäť františkánskych kláštorov, a tento stav trval až do „barbarskej noci“ z 13. na 14. apríla 1950 a „zrušenia“ reholí... Tým činom sedemstoročná františkánska rehoľa u nás prestala jestvovať, objekty kláštorov použili na profánne účely...
Väčšina rehoľných otcov sa venovala aj literárnej činnosti. Tú treba však chápať v širšom význame než ako iba beletriu a umelecké žánre, písali a odpisovali sa filozofické a teologické diela, a to hlavne v kláštoroch, kde boli učilištia. Františkáni sa venovali aj historickej spise (história domus – kláštorné kroniky), cestopisom či poetickej tvorbe náboženského charakteru.
Jedným z kvietkov pruštianskej františkánskej literárnej kytice bol „významný člen rehole“ (Gajdoš) Felicián Jozef Sliacky (1782 Ružomberok – 1822 Hlohovec). Po základných a gymnaziálnych školách vstúpil 26. júna 1799 v Pruskom (tam býval noviciát) do rehole za klerika novica a vo formácii ďalej pokračoval v Kremnici (filozofia), Hlohovci a Skalici (teológia). Za kňaza bol vysvätený v Brne roku 1806. Účinkoval v pastorácii v skalickom kláštore (Vianoce tohože roku v moravskom Lanžhote, slávnostným kazateľom na sviatok sv. Antona v Skalici), kde obhájil teologické tézy, ktoré vyšli tlačou ako Propositiones (1807). Profesorom teológie a organistom v rokoch 1814 – 20 bol v Pruskom, keď roku 1818 ho zvolili za sekretára provincie, no aj naďalej býval „pod Vršatcom“.
O jeho intelektuálnych schopnostiach svedčí i to, že hneď po zavŕšení štúdia teológie sa stal profesorom na rehoľných učilištiach, i to, že v pomerne mladom veku sa stal sekretárom a konzultantom provincie a že bol zvolený za gvardiána v Hlohovci, pričom práve ten svojím školstvom i ako sídlo provinciála patril medzi najpoprednejšie.
Sliackeho meno sa nateraz (1797) spomína v štyroch rukopisoch a na dvoch tlačovinách. Počas noviciátu na strednom Považí magister Euzéb Štefka kandidátom po latinsky prednášal výklad „reguly“ – rehole, ktorý sa zachoval v Sliackeho odpise. Pragmaticke Dejiny Uhorska on sám prednášal (Prešov 1807), Sliackeho „kremnické“ Teologicko – dogmatické prednášky sa zachovali v odpise klerika S. Masárika a významný je veľký Sliackeho nemecko – slovenský slovník Lexicon Germanico Slavicum ako „rukopis osmorkového formátu o 602 stranách po dvoch stĺpcoch“, ktorý autor „dohotovil v Hlohovci najneskoršie na jar 1822, lebo v apríli toho roku tam umrel“ (na tuberkulózu). Lexikón bol písaný zaiste ešte „pruštianskym“ perom. (nyi)
