1938, 1948, 1968... K jubileu jednej z nich – 140. výročiu „prvého slovenského národného povstania“ – predložilo čitateľom vydavateľstvo Tatran (1988) v Hviezdoslavovej knižnici nové vydanie dvoch starších prác. Históriu povstania slovenského napísal krátko po revolúcii (1852 – pred 150 rokmi) jej priamy účastník, štúrovec Mikuláš Dohnány. Slovenské povstanie z rokov 1848 – 49 po veľkom časovom odstupe (1886) aj povstalecký kapitán, ale odporca príklonu k viedenskému dvoru Samuel Štefanovič. Ako pripomína publikácia, svedectvá dvoch „očitých svedkov“ sú často až protichodné. Ich autori sa nepokúšali o historicky platné obrazy, vyslovili osobný názor. Možno o našich ozbrojených vystúpeniach, o jednotlivých zástojoch, udalostiach a osobnostiach vysloviť množstvo súdov. Tie sa však medzi sebou sporia, bránia nám povedať biblické áno, áno, nie, nie... A jedným z nich je teda História povstaňja slovenskjeho z roku 1848 (boj za národné požiadavky Slovákov v Uhorsku ako súčasti habsburskej monarchie v rokoch meruôsmych: 1848 – 49; pozn.) z pera v národnom živote „nádeje vzbudzujúceho“, no predčasne zosnulého Mikuláša Dohnányho (2. júna uplynulo 150 rokov od jeho smrti – pozn.).
V kapitole Vyslobodenie Štúra a Hurbana z osídel maďarských, s poznámkou, že „mnohým budú snáď vítané i nasledujúce podrobnosti“, píše o strastiplnej ceste vodcu „hurbanistov“ z Liptovského Sv. Mikuláša. Akousi tajomnou nespokojnosťou bol iba domov ku svojej rodine do Hlbokého ťahaný (manželkou mu bola prvá žena – herečka Anička Jurkovičová), no ešte mu raz na ceste napadlo: „Nie, ktovie, či vidíš viac svoju sestru... Dňa 13. (rozumej 13. mája 1848 – tesne po zverejnení Žiadosti národa slovenského) v noci som dorazil do Súľova... Mlčky som sa viezol popod skaly dumné a srdcom mojím tiekli smutné myšlienky, nevedel som, ale duch predsa videl, čo ma čaká za novina v Súľove. Klopem na dvere, klopem na okno, otvoria sa dvere a tam vidím zúfalé tri postavy a letia mi všetci v náručie s plačom! A on (kostolník od pani Hurbanovej z Hlbokého vyslaný, aby Hurbanovi oznámil, aké nebezpečenstvo mu hrozí, že ho už všade kurentujú. Tento práve pred chvíľou bol prišiel do Súľova) vyhodil pár slov o nebezpečenstve. Abych sa domov nevracal... A vyrozprával mi, že ho lapili v Bystrici (Považskej) a pýtali sa ho, či on nie je ten Hurban...“
Encyklopédia slovenských spisovateľov (1984) o Dohnánym pri hodnotení jeho prínosu do „summy“ národného písomníctva uvádza: Počas krátkeho života sa zapísal ako výrazný básnik, kritik, dramatik, historik, redaktor a organizátor študentského života. Aktívnejšie začal tvoriť najmä v levočskom období. Napísal rozpravu o slovenskej dráme a hru Odchod z Bratislavy (udalosť súvisiaca s perzekúciou Ľ. Štúra zo strany uhorskej vlády), v Orle tatránskom (1847) recenzoval Sládkovičovu Marínu. Spolu s Jankom Kalinčiakom v istej polemike sporil sa so Šuhajdom, Lichardom a Záborským v otázke klasicizmu a romantizmu.
„Mikuláš z Považja“, lebo i tak podpisoval svoje literárne zápisky, bol jedným z mála a jedným z prvých štúrovcov, ktorí sa popri poézii a čiastočne próze venovali teoreticky i prakticky otázkam drámy. Mnoho od nej očakával v práci Slovo o dramate slovenskom. Slovenská dráma mala podľa neho ukázať víťazstvo najvyšších mravných princípov a v tomto zmysle napísal divadelnú hru Podmaňínovci (Levoča 1848), „dej je však bez patričného dramatického spádu, dialógy sú opisné a štylizované“. Námet čerpá zo 14. storočia, zo slovenských povestí o dvoch lúpežných rytieroch na Považí – Jankovi a Rafaelovi Podmanickovcoch (Encyklopédia...). V „prvej regionálnej učebnici slovenskej literatúry u nás“ Literárnym Považím (1994, 1995) sme ešte zachytili, že knižne hru uverejnili tlačou Jána Werthmüllera a syna na 49 stranách v cene 10 strieborných grajciarov ako činohru v štyroch dejstvách. Prvým jej kritikom bol národovec – literát M. Š. Ferienčík–Mladen a stalo sa tak v 93. čísle Orla (14. 4. 1848) – čísle, ktorého úvodným príspevkom bola Sládkovičova báseň Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti.
Prevažná časť jeho tvorby zostala prevažne v rukopisoch a rukopisných zborníkoch a vyšla len nedávno v dvoch publikáciách: Dumy (1968) a Listy a denníky Mikuláša Dohnányho (1971). Jeho zástoj v národnej kultúre snažili sa zmapovať R. Brtáň (1959, 1973), R. Chmel (1967) a O. Sliacky (1973). (nyi)
