nie sú úzkoprofilovým tovarom. Pre mladšie ročníky to znie divne, ale v osemdesiatych rokoch minulého storočia igelitové nákupné tašky v obchodoch bežne dostupné neboli. Boli vzácnosťou, vo väčšom rozsahu sú ponúkané od roku 1990, kedy cena za jeden kus bola 12 Sk. Dnes si už obchod bez nich ani nevieme predstaviť. Trhové prostredie vyregulovalo aj cenu. Bežne sa v štandardnej veľkosti 44x46 cm predávajú za 5 až 6 Sk. Mikroténové sáčky a tašky sa spravidla dávajú zadarmo k nakúpenému tovaru. Je to logické, veď nákupná cena mikroténového sáčku je niekoľko halierov a predávajúci si náklad spojený s nákupom tohto sortimentu zaradí do svojich režijných nákladov.
Ako je to s igelitovými nákupnými taškami? Principiálne ich musíme rozdeliť na dve skupiny. Do prvej skupiny patria igelitové nákupné tašky, ktoré sú buď bez potlače (sú v jednofarebnom prevedení) alebo sú potlačené s univerzálnym motívom (napr. kvety, krajinka, rôzne geometrické obrazce...), teda motívy, ktoré nerobia reklamu predávajúcemu. Tento druh igelitových nákupných tašiek nakupuje obchod ako výrobok, a takto ho aj predáva s primeraným ziskom. Do druhej skupiny patria igelitové nákupné tašky, ktoré si predávajúci nechá vyhotoviť spravidla s názvom svojej firmy a ďalším propagačným textom či obrázkami výrobkov, ktorými robí reklamu svojej firme. Všeobecne je známe, že za šírenie reklamy sa platí, a nie málo. Tí, ktorí šíria reklamu v rozličných médiách, si to nechajú veľmi dobre zaplatiť. Za jednu stranu v novinách zaplatí firma zhruba 100 tisíc korún, za billboard niekoľko tisíc korún. Reklamu na rôzne firmy nosia na svojom oblečení najmä športovci, kde sa odmena za reklamu pre šíriteľa reklamy (v tomto prípade je to športovec oblečený v drese s logom príslušnej firmy) pohybuje vo výške niekoľko desaťtisíc korún. Vzniká otázka, prečo je to opačne pri šírení reklamy pomocou igelitových nákupných tašiek. V tomto prípade šíriteľ reklamy (kupujúci, ktorý v obchode kupuje výrobky, čím vytvára zisk pre predávajúceho a kúpi si aj igelitovú tašku s reklamou obchodu) nedostáva odmenu za šírenie reklamy v prospech predávajúceho, ale naopak, sám zaplatí obchodníkovi za to, že bude propagovať jeho predajňu či výrobok. Je to zvrátené, až absurdné. Obchodník by mal takúto tašku dávať kupujúcemu zadarmo, veď si náklady spojené s jej zaobstaraním môže zaradiť do vlastných režijných nákladov a pravdepodobne to aj tak robí. Tým, že takúto tašku predá, zarába viacnásobne. Zaradením igelitových tašiek do režijných nákladov si zníži daňový základ, predajom tých istých igelitových tašiek s reklamou získa mimoriadny zisk a reklamu mu robí zákazník zadarmo.
Ako tomu môže kupujúci zabrániť? Veľmi jednoducho, a to tak, že odmietne kupovať nákupné tašky potlačené reklamou predávajúceho. Kupujúci môže súhlasiť s tým, že ju dostane zdarma a odnesie si v nej nakúpený tovar. Seriózny podnikateľ by mal za nosenie jeho reklamy na taške kupujúcemu dať nielen tašku zdarma, ale aj odmenu za šírenie reklamy v prospech predávajúceho. O výsledku vždy rozhoduje kupujúci. (com)