celý jeho život. Za kostolom vedno s rodičmi rozmýšľal o budúcnosti. Len niekoľko metrov od rodného domu vychodil základnú školu, u súkromníka sa vyučil a tiež pracoval ako stolár-nábytkár. Neskôr si založil rodinu a spoločne s manželkou Štefkou vychovali syna Milana a dcéru Sylviu.
Nová fabrika – Zbrojovka určila jeho ďalšie životné kroky. Príroda, hlavne však rieka Váh mu nanajvýš prirástli k srdcu. Tu trávil každú voľnú chvíľu. Veslom čeril bujaré rieky. Kajak a pramica boli pre neho viac ako blízki. Spoločne s kamarátmi Pištom Makayom, Michalom Navrátilom, Ondrejom Ševčíkom, Ofom Krútkom a ďalšími nadšencami dávali myšlienkám reálnu podobu.
Takmer holými rukami, ale o to väčším elánom, budovali novú lodenicu (starú zničila povodeň), zhotovili si kajaky, pramice. Postavili tiež turistickú vyhliadkovú loď Manín, neskôr Zuzku. Dennodenne brázdili vodnú hladinu Priehrady mládeže. Václav i jeho kamaráti sa zúčastňovali rôznych pretekov na slovenských i českých riekach. Vodácke preteky na Váhu, Hornáde, Hrone, ale aj Vltave, Sázave boli pre týchto milovníkov vody hlavnými odmenami. Druhé miesto v roku 1949 na K2 v Žiline, v 1952 prvé miesto na II. brannom vodáckom maratóne dolu Váhom, maratón dolu Hornádom, druhé miesto na trati České Budejovice – Praha, na ďalších pretekoch v Trenčíne, Púchove, Mníchovom Hradišti - vždy stál na stupňoch víťazov. Ocenení a medailí má Václav doma vo vitrínach neúrekom. Aktívne sa venoval aj atletike, a to vytrvalostnej chôdzi.
V šesťdesiatych rokoch pomáhal budovať turistickú základňu v Manínskej tiesňave. Každodenne, za každého počasia meral cestu na favorite, ktorý časom úplne zodral.
Naše obzretie za jeho plodným životom je veľmi krátke. Nedá sa všetko perom a slovami vyjadriť. Lásku nepopíšeš. U neho je hlavná skromnosť, spokojnosť. A toto všetko nášmu osemdesiatnikovi Václavovi Múthovi zračí z očú. A preto, Bubko náš, do ďalších rokov želáme hlavne dobré zdravie. (por)
