základňu prvých členov šestnásťčlenného hasičského zboru. Ten mal pôsobiť proti ničivému živlu, ktorý si v obci alebo jej lokalitách vyberal dane nielen na majetkoch, ale i na životoch. Prišla však I. svetová vojna a zbor sa rozpadol. Príchodom vojakov z frontu vzniká nový, omnoho silnejší. V roku 1927 sa vybavenie vtedy štyridsaťčlenného zboru rozšírilo. K prilbám, sekerám a pláteným vedrám pribudla štvorkolesová ručná striekačka. Vzniká hasičská dychová hudba a členovia sa zapájajú aj do kultúrneho života. Po skončení II. svetovej vojny prichádza rozmach a v päťdesiatych rokoch sa stavia prvá požiarna zbrojnica. Park a technika hasičov sa postupne modernizuje a okrem stálych členov pribúda medzi krotiteľov červeného kohúta i mládež. V roku 2000 oslávili pružinskí hasiči 120. výročie vzniku. Každoročne pripravia hodnotné preteky v požiarnom útoku – O pohár Štefana Závodníka za pomoci VK SOK.
Pružina zažila množstvo požiarov, no v kronikách je najviac zaznamenaný požiar u Jurkechovcov v roku 1958, ktorý „uložil“ na stránky školskej kroniky na Priedhorí učiteľ Michal Kukučka, žijúci pamätník tragédie.
„Po návrate z divadelnej skúšky domáci už spali. Vyfajčil som jednu cigaretu a taktiež ľahol do postele. Nebolo tomu ani päť minút, čo som započul zvláštne zvuky. Myslel som si, že sa to budú pravdepodobne „kočky“ hrať na povale. No však skutočnosť bola celkom iná. Praskot neprestával. Vstal som a uvidel veľkú žiaru, celá cesta bola osvetlená. Práve vtedy som si uvedomil, že na povale vznikol požiar. Chcel som zobudiť domáceho. Kričím: „Pán domáci, horí, - í, -í, - í!,“ ale on nič. Požiar sme s domácim, ktorý sa prebral, neskôr neuhasili, nakoľko bola celá povala v ohni. Po hlase zvonca sa pozbiehali občania, no žiaden z nich nám nepomáhal. Než sa dostavili hasiči, už bolo pol stavby v ohni. K tomu ešte ani motorová striekačka nechcela fungovať. Pokiaľ ju dostali do poriadku, drevená chalúpka bola zhorená. Okrem prádla zhorelo všetko. Touto nešťastnou katastrofou boli moji domáci odkázaní na milosť druhých ľudí. Obidvaja odišli ku svojmu synovi. Chalupa bola poistená, a tak dostali náhradu. Neskôr ju dali do poriadku a spokojne v nej nažívajú.“
