obí feudalizmu, vieme pomerne dosť. Boli to Draškovičovci, po nich Esterháziovci. Menej sa už v literatúre spomínajú zemianske rody. Snáď najstarším rodom je rod Domanižských. Už roku 1406 sa spomína Ján Domanižský ako dedičný richtár v Domaniži. Príslušníci tohoto rodu sa často objavujú medzi vzdelancami. Napr. Ján Domanižský bol roku 1667 principistom (žiakom prvej triedy) na gymnáziu v Trenčíne. Ján František Domanižský sa roku 1674 uvádza ako bakalár na Trnavskej univerzite. Ďalší Ján Domanižský bol dokonca v rokoch 1698 - 1699 referentom niekdajšej kráľovskej dvornej kancelárie. Rod Domanižských sa začiatkom 18. storočia rozšíril do Novohradskej stolice.
V 15. storočí sa stretávame s dvoma ďalšími zemianskymi rodmi. V Kardošovej Vieske sa roku 1479 spomína Benedikt Pupák a roku 1485 Benedikt „zvaný Pupák“. Roku 1498 sa uvádza Benedikt Snopko z Malej Domaniže („de Kussdomaniss - čo mimochodom dokazuje existenciu dvoch Domaníž) a roku 1508 Mikuláš Snopko z Domaniže. Od 16. storočia sa stretávame s menom zemianskeho rodu Kardoš v staršej podobe tiež Kordoss. Roku 1576 sú to Osvald a Burian Kordoš (Kordoss) z Kardošovej Viesky. Rod sa rozvetvil, lebo v 18. storočí sa už píšu Kardoš - Jančich, Kardoš - Hlinický, Kardoš - Krištofech, Kardoš - Lacovjech a Kardoš - Veselický. K ďalším menej známym zemianskym rodom v 17. storočí, patril rod Bussffiovcov. Roku 1674 sa uvádza na univerzite v Trnave ako bakalár Ján Bussffy. Uvádza sa tu ešte v roku 1680. V Domaniži v 18. storočí sa ešte uvádza rod Čerňanský, v Kardošovej Vieske rod Galovič. Vyhasínajúcu slávu šlachtických rodov reprezentuje ešte na začiatku 20. storočia posledná majiteľka majetkov v Domaniži barónka Melánia Schwaben - Durneisová (majetok jej bol skonfiškovaný roku 1945).
Mgr. Teodor Kohút
