a. Mal dlhé vlasy, nosil rifle a hrával na gitaru. Okrem nepopulárnej matematiky nás učil aj hudobnú výchovu. Kým v dôležitejšom predmete bol prísny, pretože „počty sa zídu vždy“, dokázali učivo pochopiť všetci, pretože ho dokázal okoreniť správnymi hláškami. Ako chalani sme ho mali radi aj preto, lebo keď počul naše mutujúce hlasy, zakázal nám spievať až do odvolania. Rád spomínam aj na prírodopisára, ktorý ma ovplyvnil natoľko, že neskôr som sa rastlinám venoval i na vysokej škole. Ešte je mnoho takých, na ktorých spomínam rád. No ani s odstupom času nevymiznú z pamäte aj negatívne spomienky, to nemám na mysli zopár zaúch či plieskanie pravítkom po otvorenej dlani. Takmer vždy to bolo zaslúžene a aj po rokoch sa pri spoločnom stretnutí na tom zasmejeme.
Lenže časy sa zmenili, avšak učitelia a žiaci sú tu stále. Zmenili sa aj vzťahy medzi nimi. Kým v minulosti bol pre žiakov učiteľ po rodičoch druhou najrešpektovanejšou osobou, dnes klesol o mnoho priečok nižšie. Stačí sa len započúvať do žiackych debát, kde sa dozviete, akí sú pedagógovia „suchí“, ničomu nerozumejú, a preto si v škole môžu dovoliť hocičo. Veď nech si len niečo skúsia, povie sa to doma a rozhnevaný rodič, často sponzor školy, to neposlušnému kantorovi zráta. Avšak chyba nie je len v žiakoch, či v učiteľoch, chyba je aj v nás rodičoch, no najmä v systéme, ktorý toto všetko dopustil.
Takmer každého z nás napadla myšlienka vrátiť sa znova do školských lavíc. Stalo sa to aj mne, lenže mal by som aj po rokoch na niečo pozitívne spomínať tak ako teraz? Jozef Šprocha