dnou z aktivít, ktorú jej môžu ostatné doslova závidieť. V hlavách členov obecného zastupiteľstva skrsla kedysi myšlienka poriadať súťaž o otca roka. Slovo dalo slovo, a tak sa už po štvrtý raz stretla takmer celá Čelkova Lehota nielen pri súťažiach. „Tradične si zmeriame sily v exhibičnom zápase, v ktorom sa stretnú mužstvá Slobodných so Ženatými. V poslednej dobe ťahajú chlapci zatiaľ bez záväzkov za kratší koniec,“ hovorí s úsmevom starosta Juraj Čelko. Po minuloročnej prehre sa tento rok síce priblížili na jednogólový dostrel, ale hoci mali v závere prevahu, ich nápor vyrovnanie nepriniesol. Výsledok 3:2 hovorí pre predĺženie šnúry neporaziteľnosti ženáčov. Počasie praje podujatiu po celý zápas, vidiac však nemohúcnosť mladších hráčov, schováva sa slniečko za mraky. „Opäť nás trošku sklamalo počasie, ale sme pripravení,“ dodáva starosta, ukazujúc rukou na provizórny prístrešok a stan, v ktorom sa dá nielen schovať, ale aj dobre najesť. Menu dňa je totiž fantastický guláš. Meno autora radšej neprezradíme, pretože by potom musel variť doma každú nedeľu, a to mu predsa urobiť nemôžeme a nechceme. Deň otcov pokračuje súťažami, z ktorých sa má časom vykľuť najlepší tatko. Behá sa s plnými pohármi vody, vajíčkami na lyžičke (cudzími), skáče sa so zviazanými nohami. Na rad prichádzajú záverečné otázky, ktoré dajú odpoveď na to, kto sa stane v obci so stoštyridsiatimi dušami tým „naj“.
Treba zrátať už len body a obdarovať peknými cenami najlepšiu trojicu. Okrem nej dostane „všimné“ každý súťažiaci. „Aj keď sme malá obec, povedali sme si: Prečo nie? Preto od roku 2000 spolupracujeme so zastupiteľstvom na príprave tohto pekného podujatia,“ skonštatovala pri odovzdaní cien predsedníčka Základnej organizácie Únie žien Slovenska Júlia Čelková. A ako napokon vyzeral stupeň víťazov? Nástrahy súťaží zvládol najlepšie Roman Čelko pred Milošom Špánikom a ďalším Čelkom – Viktorom. „V tradícii chceme pokračovať. Je to jedna z akcií, kde sa stretne takmer celá dedina. Je dobré, že sa takto vieme zísť, zahrať si futbal, porozprávať sa,“ dodáva J. Čelko. Treba niečo k jeho slovám dodať? Nie. Tam, kde sa nič nedeje, môžu len potichu závidieť. (mk)
