moviny nedonútia, aby kopačky definitívne zavesili na klinec. Jedným z nich je aj jasenický rodák Emil Kolkus, v súčasnosti tréner Papradna, ktorý päťdesiatku oslávil 9. mája.
S futbalom som začínal v Jasenici ako žiak a hral som tam až do 15 rokov. Ledva som sa naučil chodiť, už som kopal do lopty. Otec hrával tiež futbal, ale iba na dedinskej úrovni. Ako žiaci sme hrali súťaž, ktorá sa dá porovnať s dnešnou I. triedou. Súpermi boli napr. Dolné Kočkovce, rezervy Púchova či Považskej Bystrice. Vtedy sa nám venoval tréner Ondrej Gáborík. Vždy som bol útočníkom, ktorý dával množstvo gólov. Po škole ma prijali na strojárske učilište, kde som hrával za považskobystrický dorast a trénoval nás nebohý Ján Tatiersky. Mojím postom sa stala záloha a niekedy som zaskakoval v obrane. Chceli ma aj v Púchove, ale bolo to od ruky. Hrali sme vtedy najvyššiu celoslovenskú ligu, lenže neustále to bol boj o záchranu. Keďže som mal potom dvojročný odklad na vojnu, hral som ešte dva roky za mužov Považskej Bystrice II. celoštátnu ligu až do roku 1973.
Nasledovala hádam najslávnejšia kapitola v drese Dukly Banská Bystrica...
Musel som najprv absolvovať výber v Tábore, ale to som už bol s Duklou dohodnutý. Až do roku 1976 sme hrali II. ligu a potom nasledoval postup do I. ligy. Posledný postupový zápas sme hrali v Pov. Bystrici s výsledkom 4:1 a ja som dal jeden gól. Proti ZVL sa mi vždy darilo, lebo gól som im dal aj doma. V zálohe som odohral celý čas, dal som 26 gólov, z toho 5 z jedenástok. Hlavou som nedal ani jeden. Väčšinou góly z mojej kopačky padali z trestných kopov asi z 20 – 25 metrov. Najpamätnejší bol v súboji s Prešovom, keď som dal Červeňanovi víťazný gól na 2:1 asi z 30 metrov. Šesť rokov som bol kapitánom, kariet som dostával málo, iba raz bola červená karta v II. lige.
Ako to bolo s jedenástkami?
Dostal som sa k nim až v Dukle. Nikdy som si vopred nevyberal roh, ale sledoval som brankára. Veľa som ich nezahodil, v I. lige iba jedinú v Ostrave, kde lopta išla od žrde do žrde a von. Stalo sa mi aj, že v Pov. Bystrici proti Šali som minul bránu a lopta skončila takmer až v „hodinách“.
Zahral si si aj s viacerými reprezentantami.
Z tých najznámejších to boli Pollák, Daňko, Mráz, Albrecht, Ondruš. Kmeňoví hráči boli Kunzo, Kopej, Kotian, Siládi, Majzlík, Šimček.
Prečo si ostal v Dukle taký dlhý čas?
Ponúkli mi na tú dobu dobré podmienky a mohol som sa venovať iba futbalu. Mal som prepožičanú hodnosť podporučíka a pôsobil som ako športový inštruktor. V roku 1981 sme vyhrali Slovenský pohár s VSS Košice a vo finále československého pohára sme podľahli Dukle Praha 1:4. V lige bolo najväčším úspechom 6. miesto, kedy sme boli výborná partia. Lenže Ondruš a spol. nemali k mužstvu vzťah, na rozdiel od kmeňových hráčov, potrebovali si iba odkrútiť vojnu a vrátiť sa domov. Káder sme pritom mali na lepšie výsledky. Neskôr som mal ponuky zo Slávie i zo Slovana. Rád spomínam na trénerov, v Dukle to boli Adamec, Bříza, Kováčik, Hevessy, neskôr Moravec, Marko, Hojsík.
Prečo si sa rozhodol pre návrat?
Prišiel som do Považskej Bystrice, ktorá hrala II. SNL, spolu s Kališom, Harsom a Bednárom. Deväť rokov pod Urpínom mi stačilo a ťahalo ma to už domov. Tu sme vybojovali v roku 1985 postup do I. SNL a ešte rok som si ju aj zahral.
Potom nasledovali menšie úlohy.
Nasledovalo osem rokov v IV. lige v Predmieri spolu s Tatierskym, Bednárom a ďalšími. Rok som hral v Pružine, ďalší v Jasenici a odtiaľ ma zlákali do Papradna, kde som dodnes.
V každej súťaži, kde si hral, sa brankári báli tvojej tvrdej strely. Kde si získal túto schopnosť?
Každý máme dané niečo iné. Ako nemám talent na hlavičkovanie, dostal som do vienka túto schopnosť.
Menej známou kapitolou je reprezentácia.
Bol som v širšom výbere olympijského mužstva pred OH v Moskve. Hral som kvalifikáciu v Maďarsku a priateľský zápas s neskorším finalistom z NDR. Do nominácie sa nakoniec zo Slovákov dostali iba Kunzo a Seman, pretože sa o všetkom rozhodovalo v Prahe.
Kam si sa s futbalom dostal?
Pochodil som všetky bývalé socialistické krajiny.
Nešťastím pre športovca sú zranenia.
Mne sa našťastie vyhýbali a jediné vážnejšie, čo ma postihlo, bola operácia menisku hneď po príchode do Dukly. Aj preto som počas piatich ligových sezón odohral 147 zo 150 zápasov. Nepostihlo ma dokonca ani pri hokeji, ktorý som popri futbale hrával za Jasenicu vo vtedajšej divízii.
Momentálne pôsobíš ako tréner.
Mám IV. triedu, ale nikdy som trénovať netúžil. Papradňania ma prehovorili, a tak sa im venujem, občas si aj zahrám.
Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu.
Syn hrá za Jasenicu, ale niekoľko zápasov sme si zahrali aj spolu. Mal však zdravotné problémy, takže sa nemôže venovať futbalu naplno. Vlani sa nám stala kuriózna príhoda, pretože v Plevníku ho vylúčili a ja som dostal žltú kartu. Ešte jedna a bol by to asi rekord, kedy by boli vylúčení v jednom zápase otec i syn, skoro na svete. Futbalu sa venovala určitý čas aj dcéra, ale keď v Beluši zrušili oddiel, už to nechala.
Emil si ešte rád zahrá, či v lete vonku alebo v zime v telocvični. Hoci už behať sa mu toľko nechce, všetko dokáže uhrať s rozumom. Futbal ho sprevádza stále a bez neho si život jednoducho nevie predstaviť.
Jozef Šprocha
