riadky o fenoméne nazývanom hokej a o obrovskom úspechu celého Slovenska. Teraz píšem o alšom fenoméne, a aj ke sa to na prvý pohad nezdá, ale vraj aj na Slovensku o športe íslo jeden – o futbale. Hoci manžel i za tvrdia, že na rozdiel od fanúšikovsky „obojpohlavného“ hokeja je to teraz najmä Mesiac mužov, práve prebiehajúce futbalové majstrovstvá sveta oslovili aj ma, a to hne z viacerých dôvodov. Prvý je – Slovensko oslavova urite nebude. Na šampionáte máme len rozhodcov a tlieska im, ako nádherne zdvihli zástavku, i vynikajúco fúkli do píšaky, naozaj nie je dôvodom na plné námestia a ulice plné trúbiacich áut ovešaných slovenskými vlajkami. Druhým je – realita futbalu na Slovensku. Poas „svetovej“ prestávky som prepínala a nešastnou náhodou sa na obrazovke objavili prázdne tribúny finišujúcej slovenskej ligy a pri porovnávaní nasadenia hráov som mala pocit, že tí naši stoja. Tretím je fakt, že o pár mesiacov sa „naši“ Púchovania stretnú v európskom pohári aj s niekokými hrámi behajúcimi po japonských trávnikoch. Ako dopadne konfrontácia? A o si hviezdy pomyslia, ke budú svetové štadióny porovnáva s poloprázdnym púchovským? Pred niekokými týždami sme kriali „sme majstri sveta!“, ale teraz je as vráti sa oboma nohami na zem. To nám pristane. Zuzana Muthová
