a riadky o fenoméne nazývanom hokej a o obrovskom úspechu celého Slovenska. Teraz píšem o ďalšom fenoméne, a aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, ale vraj aj na Slovensku o športe číslo jeden – o futbale. Hoci manžel i zať tvrdia, že na rozdiel od fanúšikovsky „obojpohlavného“ hokeja je to teraz najmä Mesiac mužov, práve prebiehajúce futbalové majstrovstvá sveta oslovili aj mňa, a to hneď z viacerých dôvodov. Prvý je – Slovensko oslavovať určite nebude. Na šampionáte máme len rozhodcov a tlieskať im, ako nádherne zdvihli zástavku, či vynikajúco fúkli do píšťaľky, naozaj nie je dôvodom na plné námestia a ulice plné trúbiacich áut ovešaných slovenskými vlajkami. Druhým je – realita futbalu na Slovensku. Počas „svetovej“ prestávky som prepínala a nešťastnou náhodou sa na obrazovke objavili prázdne tribúny finišujúcej slovenskej ligy a pri porovnávaní nasadenia hráčov som mala pocit, že tí naši stoja. Tretím je fakt, že o pár mesiacov sa „naši“ Púchovčania stretnú v európskom pohári aj s niekoľkými hráčmi behajúcimi po japonských trávnikoch. Ako dopadne konfrontácia? A čo si hviezdy pomyslia, keď budú svetové štadióny porovnávať s poloprázdnym púchovským? Pred niekoľkými týždňami sme kričali „sme majstri sveta!“, ale teraz je čas vrátiť sa oboma nohami na zem. To nám pristane. Zuzana Muthová
