oj Mečovým odznakomPrednedávnom sme dostali do redakcie odozvu na článok o slovenských vojakoch pôsobiacich počas II. svetovej vojny v Taliansku. Autor sa nezmienil o Púchovčanovi Jánovi Šimekovi, ktorý v Taliansku strávil v uniforme pomerne dlhý čas. Keďže pamäť J. Šimekovi už neslúži najlepšie, o jeho pobyte svedčia zápisky v starom zošite i zopár zažltnutých fotografií.
„Dňa 19. mája po prepustení z nemocnice som sa s kufríkom v ruke vybral za svojou jednotkou. Lenže už na druhý deň som bol svedkom prudkého leteckého náletu, kde ma zachránil iba skok do jarku. Po precitnutí bolo už 21. mája, moja noha bola pokrytá obväzmi a iba spolutrpiaci mi rozprávali, čo sa vlastne prihodilo,“ čítame v zošite. Ján Šimek si pobudol v nemocnici až do 8. júna, kedy sa po prepustení vybral za svojimi do Ascoli. Cestou jedol iba otrubový chlieb s nie príliš chutnou klobásou, až sa dostal k Terramu, ktoré bolo blízko mora. Nasledovala cesta do Rimini na korbe nákladiaku s protilietadlovým kanónom a neustálym pozeraním sa na oblohu, či odtiaľ „nepriletia oceľoví vtáci rozosievajúci smrť“. No ani tam mu nikto nevedel povedať, kde nájde jednotku, takže putoval cez Ravennu, Forli, Modenu až do Garibaldiho kasární v Bologni, kam dorazil 20. júna. „Pri potulkách mestom som zašiel na miestny cintorín, kde som si pri hroboch vojakov uvedomil nezmyselnosť vojny, pretože tu ako kamaráti vedľa seba ležali Taliani, Nemci, Rusi, Slováci. Boli protivníci, lenže smrť ich spriatelila.“ Bez prostriedkov sa presúvali spolu s kamarátom do Padovy, ktorá bola v tých časoch ako vymretá. Jedlo, víno, všetko bolo lákavé, lenže peňazí nebolo. „Snažil som sa predať 20 korunovú striebornú mincu ako unikát. Chcel som 2000 lír, lenže v prvej banke mi ponúkli 600, v ďalšej 400 a v tretej už iba 300 lír. Nakoniec sme sa zjednali na 300 lír a dvadsať cigariet, aby sme si mohli kúpiť zeleninovú polievku. Obaja sa presunuli nákladným vlakom do Cervie, kde bolo tiež všetko rozbité od náletov. Na druhý deň ráno sa hlásili u poľných žandárov, ktorí ich chceli zatvoriť, pretože im bolo divné, kde tak dlho boli, keďže o nich nemali žiadnu správu. 30. júna poslali Jána znova do nemocnice, pretože zranená noha krvácala a 6. júla musel byť v Santa Croce opäť operovaný. Tu dostal po dlhom čase aj list s prvým i posledným balíkom z domu, kde boli cigarety. O dva týždne neskôr, počas presunu nákladným autom so zdravotníckym materiálom, zažil opäť ďalší, tentoraz o niečo hroznejší nálet. „Najprv sa ozvali mohutné detonácie a potom sa obloha rozsvietila ako cez deň, hoci bolo asi 22. h. Rýchlo sme ušli z auta a ja som opäť skočil do hlbokej jamy, kde som dopadol na nejakého človeka, ktorý sa tiež ukryl pred náletom. Kusy železa lietali dookola, myslel som si, že nastal súdny deň. Celá hrôza trvala asi 50 minút. Potom všetko utíchlo, iba plamene oblizovali oblohu. Keď som zistil, že sa mi nič nestalo, pobral som sa k autu. Našťastie, nebolo poškodené, lenže chýbal šofér. Tak musel šoférovať spolujazdec, ktorý nebol profesionál, takže cesta do Ferrary sa pretiahla.“
Po pobyte na vidieku sa večer 28. augusta z vysielania rozhlasu Slováci dozvedeli o vypuknutí povstania na Slovensku s výzvou prezidenta, že ak sa vojaci vrátia, dostanú amnestiu. Po ďalších správach o rôznych akciách sa takmer všetci báli o svojich blízkych na Slovensku. Ďalšie dni boli všedné, výnimkou bol futbalový zápas Slovákov s Talianmi, ktorí vyhrali Slováci 6:2.
Ján Šimek prežil aj ďalší nálet 1. marca 1945, no v tých časoch sa už viacerí spolubojovníci chceli pridať k spojencom. Vstúpil do odboja, za čo mu hrozilo zastrelenie. Za svoju činnosť v odboji neskôr Ján Šimek dostal vyznamenanie Mečový odznak - odboj 1945 Italia.
V predposledný aprílový deň bolo Taliansko oslobodené, ľudia všade oslavovali a 1. mája prešli Slováci k spojeneckým vojskám. V júni 1945 sa v Caprune stretol s viacerými americkými i anglickými vojakmi a poslednou talianskou zastávkou bola 25. júna Lubiara, kde sa talianske zápisky Jána Šimeka končia. Do vlasti sa vrátil 2. augusta ako praporčík a neskôr pracoval v púchovskom Matadore.
