“ rušno. Medzi hlúčkami čakajúcich ľudí na autobus, pobehovali skupinky čiperných dievčat so sáčkami v ruke: „Prispejte, prispejte.“ Uvedomila som si, že vlani som takto prispela pár desaťkorunáčkami. V tom sa za mnou ozval príjemný dievčenský hlas: „Teta, prispejte nám.“ „A načo dievčatká“ - spätne som sa opýtala. „Na matury“ - znela odpoveď. Bez veľkého premýšľania, som otvorila peňaženku. V nemocnici som sa zapísala a spätným autobusom som vystupovala na opačnej strane „pod priemyslovkou“. Tam stála skupinka chlapcov. Akonáhle sa otvorili dvere autobusu, jeden z mladíkov rýchlo vstúpil do cesty vystupujúcim s vrecúškom drobných v ruke. Ľudia ho bez väčšieho povšimnutia obchádzali. Zrazu, akoby ho to „naštvalo“, rozhodil rukami a doslovne zhúkol na vystupujúcich: „Nóóó čóóééé, prispievame, prispievame - niééé?! Zostala som, a iste nielen ja, ako obarená. Aká nedôstojnosť, neslušnosť až hrubosť vychádzala z úst „maturanta“. Nesplnili sme si azda nejakú povinnosť voči nim? Tú určite splnili ich rodičia! Tak prečo chodia so zvoncom, so spevom a vyberajú? Nechcem ani pomyslieť! Možno to uvidíme po maturách. (Ľ. G.)