j rôzne osudy jej obyvateľov. Jeden z nich patrí medzi najneuveriteľnejšie príbehy, ktoré píše sám život: „Keď vytneme strom, niekedy sa pozviecha a zboku vypučí nový omlad a život stromu pokračuje ďalej. Stalo sa tak aj v rodine jedného nášho občana. Krátko po svadbe jeho mladá žena, čakajúca dieťatko, upadla do hlbokého bezvedomia. Napriek všestrannej lekárskej pomoci sa už nikdy neprebrala k vedomiu. Celý čas žila iba vďaka prístrojom, ktoré za ňu dýchali. Pod jej srdcom však žilo a vyvíjalo sa dieťa. Nastal čas a narodilo sa im pekné dievčatko Barborka. Matka zomrela zopár dní po narodení dieťaťa vo veku 21 rokov. Nikdy svoje dieťa nevidela. V rodine pozostalých sa prelínali pocity smútku nad úbohou matkou dieťaťa s pocitmi radosti z narodenia dievčatka. Život mladej ženy vyhasol, ale v inej podobe pokračoval v novonarodenom dieťati.“
* * *
Dnes už asi nežije veľa pamätníkov, ktorým utkvelo v pamäti meno učiteľky Gizely Kresánkovej. Vo Sverepci začala učiť v roku 1901 a pôsobila tu až do roku 1937, kedy odišla na dôchodok. Ing. J. Hošták si na ňu takto spomína: „Bola to malá, ale energická osoba s jasným a bystrým postrehom. Vedela si udržať rešpekt i mimo školy, pretože aj pri nedeľných zábavách prísnym pohľadom sledovala mládež a pri zistení akéhokoľvek hašterenia zasiahla a spor rozsúdila známou trstenicou. Všetkých žiakov naučila veľmi pekne písať a aj v časoch maďarizácie stále učila po slovensky, i keď vedela po maďarsky.“ G. Kresánková zomrela v roku 1953 a je pochovaná na sverepskom cintoríne.