Dva dni so sesternicou
Ozvala sa mi sesternica zo vzdialeného mesta, že nás príde s rodinou navštíviť. Potešili sme sa, veď sme sa nevideli tri roky, budeme mať o čom klebetiť. Už od skorého rána som pripravovala slávnostný obed. Priznám sa, nemám príliš v láske takéto návštevy, práve kvôli práci v kuchyni.
Dopoludnia sme sa ich dočkali. Zvítali sme sa, pohostili, naobedovali. Myslela som si, že deti sa budú spolu hrať, ale ich 12-ročná dcéra nemala o naše dve deti záujem. Veď sa tak na ňu tešili. Jej však k zábave stačila televízia.
„Čo tak ísť na prechádzku?“ navrhla sesternica. Bol horúci letný deň a my sme sa odviezli do Manínskej tiesňavy. Radšej by som deň strávila pri vode, ako sa kochala krásami prírody.
Podvečer sa mi nálada zlepšila, pretože som sa tešila, že keď odídu, osprchujem sa, uložím deti a pôjdem si ľahnúť. Im sa však u nás veľmi páčilo. Nečudujem sa, veď sme ich obsluhovali ako kráľov. „Mohli by sme u vás prespať a ísť si zajtra zaplávať?“ To bol ďalší nápad mojej sesternice. Akosi sme si v našom dvojizbovom byte miesta podelili. Nachystala som večeru, okúpala deti a tešila sa na svoju posteľ. „Poďme si niekam sadnúť, veď Majka, ich dcéra, deti postráži.“ S manželom sme sa vyhovorili, že sme unavení. Ona na nás nechápavo pozerala, že z čoho. Keď sa odišli zabávať, my sme ešte hodinu spratovali riad. Ráno som opäť nastupovala do kuchyne, bolo treba návšteve chystať obed. Čo - ako som sa snažila, buchot hrncov ich zobudil. Neboli tým nadšení. Opakoval sa zas predchádzajúci deň.
Podvečer sa rozhodli nás opustiť. Bolo im ľúto, že sa musia vrátiť domov. Ja som sa usmievala a v kútiku duše som sa tešila, ako im návštevu oplatíme. (mal)
