šom regióneLexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska 2000, ako kniha obsahujúca informatívne heslá o kňazoch, ktorí od stredoveku až podnes popri svojom duchovnom poslaní prispievali aktívnym spôsobom aj do nášho cirkevného, národného, kultúrneho, umeleckého a vedeckého života (takmer 2600), v obsiahlom medailóne pripomína i život a dielo „rehoľného predstaviteľa, cirkevného dejateľa, náboženského publicistu a trpiteľa za vieru“ Jána Hutyru (1. 2. 1912 Jablonov, okr. Levoča - 20. 2. 1978 Brno). Príspevok z pera historika J. Letza ho predstavuje ako duchovného vodcu rehoľných sestier vincentiek (Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul), politických väzňov vo Valdiciach a pražskej vysokoškolskej slovenskej inteligencie. V tomto poslaní sa riadil heslom „Musíme druhých šokovať dobrotou!“, s často opakovanou vetou: „Večnosť začína dnes“, čo vystihuje jeho „život strávený v ustavičnej Božej prítomnosti“. Slovenským veriacim priblížil sv. Vincenta (1576 - 1660), zakladateľa kongregácie lazaristov (1625), zameriavajúcej sa na „sebaposvätenie“, na apoštolát (misie a exercície) a na výchovu kléru v cnostiach: pokore, prostote a láske (na Slovensko prišli až roku 1924 a prvé spoločenstvo založili v strednopovažských Ladcoch), a to i dizertáciou Svätý Vincent a jeho dielo so zreteľom na územie bývalej Československej republiky (1943), v medzivojnových rokoch prispievajúc tiež do časopisov Kultúra, Obroda, Verbum. Dnešnému čitateľskému ho publiku predstavila knižka Priatelia boží (1995) pedagóga a historika V. Judáka v príspevku Slovenský Vincent a Lujza - Sv. Vincencia Olšovská a Ján Hutyra, a tiež práca Budete mi svedkami (1998).
J. Hutyra pochádzal z roľníckej rodiny, študoval v levočskom Malom seminári a po maturite začal teologické štúdia v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. Čoskoro však onemocnel na tuberkulózu a ako pacient tamojšej nemocnice mal možnosť stretnúť sa s rehoľnými sestrami. Začal sa zaujímať o zakladateľa spoločnosti, do ktorej po uzdravení sám vstúpil. Odišiel do jej ústredného domu v „cementárskych“ Ladcoch a odtiaľ do noviciátu lazaristov v Štajerskom Hradci (dnešné Rakúsko). Za kňaza ho vysvätili v lete 1936 a prvú misiu dostal v Bratislave v internáte Svoradov ako duchovný otec vysokoškolskej mládeže. Zapojil sa do redakčných prác periodík Nová žena, Rozvoj a Svoradov. V čase vojny, súc odporcom extrémnych prosocialistických a nacionalistických prúdov, rozhodne sa zasadzoval proti deportáciam slovenských Židov a na jeho žiadosť sestry vincentky ukryli niekoľko židovských rodín v sirotinci Mária ochrana. Sociálny cit prejavil i snahou hmotne podporovať obyvateľov chudobných štvrtí mesta, nad ktorými neskôr prevzal duchovný patronát. Svoradovský kostol navštevovali aj viacerí univerzitní profesori a verejní činitelia. Hutyra sa tu stal obľúbeným kazateľom a vyhľadávaným spovedníkom, ktorého aktivitu ocenili roku 1942 vymenovaním za vícevizitátora Misijnej spoločnosti, ako aj za riaditeľa Spoločnosti dcér... pre celé Slovensko. Opäť bol v Ladcoch, odkiaľ intenzívne budoval zverené spoločenstvá, viedol exercície pre študentky a členky katolíckej jednoty žien, pričinil sa o bohatú vydavateľskú činnosť ladčianskeho Ústredného domu (modlitbové knihy, náboženské brožúry a pod.). Osobitne solídny teologický základ poskytol novicom a novickám. V januári 1945 sa pokúsil zachrániť 20 Ladčanov, ktorých mali zastreliť. Nemeckému veliteľovi ponúkol spolu s tridsiatimi sestrami a riaditeľom školy aj svoj život, fašisti však omilostili len jedného staršieho občana. V lete 1947 sa zúčastnil na generálnom zhromaždení Misijnej spoločnosti v Paríži, navštívil Rím, kde sa stretol s predstaviteľom vojnovej Slovenskej republiky Karolom Sidorom. Po návrate do Ladiec (23. 9. 1947) „polícia ho odviezla do Bratislavy, kde ho vyšetrovali a mučili.“ Na základe rázneho odvolania ho 27. 1. 1948 prepustili, musel sa liečiť, no opäť ho účelovo zatiahli do politického procesu Dr. Murín a spol. a roku 1950 ho odsúdili na osem mesiacov (ako chorý trest nenastúpil, no musel ostať pod policajným dozorom). Po násilnej likvidácii kláštorov roku 1950 lazaristov z Ladiec deportovali do sústreďovacieho tábora v Podolinci, odkiaľ sa zakrátko dostal do Belušských Slatín (Marianum), kde ostávali chorí a starší rehoľníci. Dňa 16. 1. 1951 odtiaľ ušiel a osem rokov sa skrýval na viacerých miestach - v rodisku, v Bánovciach nad Bebravou a v Ružomberku. V roku 1958 ho polícia zatkla v Liptovskej Štiavnici a uväznili ho spolu s ďalšími v pražskej Ruzyni. Po šesťmesačnej vyšetrovacej väzbe ho odsúdili na desať mesiacov nepodmienečne. Na slobodu sa dostal až v roku 1965, lebo sa naň ako predstaveného rehole nevzťahovala amnestia z roku 1960.
Po zotavení v rodisku sa zamestnal v pražskej nemocnici Na Františku, v roku 1968 dostal štátny súhlas na pôsobenie v Kostole sv. Salvátora, kde zaviedol viaceré reformy a viedol diskusné semináre. Prejavil sa naplno ako „kňaz Druhého vatikánskeho koncilu“ - iniciátor modlitbových stretnutí v internátoch, na prázdninových pobytoch na horách a iných apoštolských podujatiach. Aktívne podporoval práce v Diele koncilovej obnovy a v roku 1969 sa opätovne zúčastnil generálneho zhromaždenia Misijnej spoločnosti v Ríme. Po návrate účinkoval v novozriadenom ústrednom dome Dcér... v Medorike pri Svitavách. Odtiaľ však musel v čase silnejúcej normalizácie v roku 1974 odísť a ako „Boží bezdomovec“ (J. Letz) sa uchýlil v Brne, kde pokračoval v duchovnej formácii vincentiek. Nasledovali návštevy zdravotníckych zariadení, no roky väznenia, nepravidelná životospráva a veľká zodpovednosť za vincentskú rodinu urobili svoje. V roku 1978 ešte prijal mladé sestry a zakrátko v brnianskej nemocnici zomrel - zakľučuje Lexikón životný príbeh a duchovný náčrt Ján Hutyru, Cm. Tento rok si pripomíname jeho nedožité 90. narodeniny. (nyi)
