sť na území ZSSR presunutá koncom októbra 1943 na opevňovacie práce z Bieloruska do Talianska,“ píše Václav Štefanský v publikácii Slovenskí vojaci v Taliansku 1943-1945. Slovenskí mládenci mali stavať vojenské opevnenia. Ak našich chlapcov spočiatku Taliani prijímali chladne, postupne sa ľady roztápali. Keď sa poručíkovi Antonovi Gustávovi Lesykovi podarilo nadviazať spojenie s talianskym odbojom, prvá väčšia skupina slovenských vojakov prešla 3. marca 1945 k talianskym partizánom. Talianske národné povstanie vypuklo 25. apríla 1945 a slovenskí vojaci vo veľkom počte vstúpili do povstaleckých oddielov. V tom čase mala druhá slovenská divízia 150 dôstojníkov a 6000 vojakov, z toho asi 1500 prešlo k partizánom. V Stradelle je spoločný hrob šiestich z nich, ktorý opatrujú s láskou a úctou miestni obyvatelia. Prvý transport odišiel z Talianska domov 25. júla 1945 a cesta na československé hranice trvala dva dni. Z Čiech na Slovensko však trvala štyri a viac dní. Prečo? Privítanie Slovákov bolo chladné a rozpačité. V Taliansku im hádzali ako osloboditeľom kvety a doma ich nevítal nikto. Ak domov prišli čistí a odpočinutí, po dvadsaťjedendňovej karanténe v Malackách odchádzali všivaví a neraz aj útekom. A pretože mali asi málo vojny, museli sa opätovne hlásiť v svojich útvaroch. Aj také podoby má vďaka. V zozname príslušníkov partizánskeho hnutia v Taliansku nájdeme aj mená ľudí z nášho regiónu, ktoré zhromaždil Václav Štefanovský. Čatári Vincent Kotras a Štefan Kovalčík z Kameničian, Martin Luhový z Púchova, Matúš Pizúr a Florián Trník z Marikovej, desiatnici Vendelín Boško z Bodinej, František Ištok z Klieštiny, Jozef Kubáň z Lysej, Pavel Panáček z Lazov, slobodníci Anton Brnák z Hornej Breznice, Štefan Heško a Rudolf Štrbák z Lazov, Rudolf Majerský zo Sádočného, Anton Vačko z Beluše, Vasil Šupina z Valaskej Belej, vojaci František Benedik z Lysej a Martin Prostinák z Košeckého Podhradia.
Autor: ela