Púchovom sa však rozhodol rozlúčiť. Tréner Milan Lešický.
Cieľ v Púchove sa vám splniť podarilo, prečo ho teda opúšťate?
Moje rozhodnutie neobnoviť kontrakt s Matadorom pre budúcu sezónu nebolo jednoduché. Nakoniec rozhodla situácia v rodine. Manželka pracuje v diplomatických službách a od augusta odchádza do zahraničia. Tak som sa rozhodol pre rodinu.
Našli ste ten „kameň úrazu“, pre ktorý Púchov dlho tápal na dne tabuľky?
Pri mojom nástupe bolo potrebné okamžite zistiť diagnózu. Prehra so Žilinou doma 0:4 tomu pomohla. Už bolo treba len nájsť bleskovú liečbu. Teda trafiť sa do nej. Aj v tom mi veľmi pomohli hráči. Stačilo mi ísť na zápas Nové Zámky – Púchov B a mal som mnoho vecí vyriešených. Ďalším dôležitým krokom bola šťastná výhra v Dubnici a zadretý stroj po výmene niektorých súčiastok začal pracovať.
Aký vzťah ste si za ten krátky čas vytvorili k hráčom a funkcionárom klubu?
Vychádzal som z poznania, že sa dokážem takmer okamžite zorientovať v povahách hráčov. Ale aj z toho, že som sa ako tréner nikdy hráčov nebál. Rovný meter na každého a tvrdo som vyžadoval plnenie všetkých povinností. Kto nechápal, musel odísť. Zostalo zdravé jadro, ktoré dosiahlo záchranu. Títo chlapci sú zárukou úspešnosti Púchova v budúcom ročníku. Je na čom stavať. Čo sa týka spolupráce s funkcionármi, tak musím povedať, že v čase záchranárskych prác bola úplne ideálna. Nemiešali sa do odborných vecí, nechali ma pracovať tak, ako som to sám uznal za vhodné. Ich dôvera bola mimoriadne dôležitá, lebo som sa mohol sústrediť len na hráčov, na kabínu, vytvoriť atmosféru.
Ako reagovali na váš odchod funkcionári, určite vás od odchodu z klubu odhovárali... Pochopiteľne. Ponúkli mi kontrakt na ďalší ročník a bolo mi svojim spôsobom ľúto, že sa po takom úspechu a za takú krátku dobu rozchádzame. Preto sme si sľúbili akúkoľvek pomoc. Moju najmä pri realizovaní projektu výchovy mládeže, ktorého som autorom. Tento projekt bol úspešný v Nitre, kde priniesol klubu stovky miliónov korún a taktiež v Interi Bratislava, kde teraz žnú úrodu vlastných odchovancov.
Reakcia hráčov?
Hráči majú mimoriadnu schopnosť vycítiť situáciu. Napriek tomu, že som o tom nehovoril, mal som pocit, že cítili vývoj situácie. Bolo by však predčasné s nimi hovoriť o rozlúčke pred posledným zápasom v Banskej Bystrici, keď ešte ani ja sám som nebol na sto percent rozhodnutý. Miloval som hráčov, ktorí ťahali mužstvo a nemal som rád lajdákov a špekulantov, ktorí parazitovali. Využívam možnosť ich aspoň takto pozdraviť a popriať im veľa úspechov. Je tu veľa dobrých statočných hráčov. Treba si ich vážiť. Ďakovať im nebudem. Nemám za čo. Pretože si len plnili povinnosť, tak ako som to robil aj ja.
Aká je teda situácia v púchovskom klube?
Taká, že zaručuje dobré umiestnenie v novom ligovom ročníku. Po všetkých stránkach. Klub má skúsených funkcionárov, dobrých hráčov, dostatok financií na celý ročník a dobré zázemie u fanúšikov.
Čo bude čakať vášho nástupcu? Nie je pre klub „nezdravé“ meniť trénerov? Aj keď ste odišli dobrovoľne.
Na Slovensku je veľa dobrých trénerov. Len treba nájsť toho pravého, ktorý dokáže využiť púchovské podmienky. Lepšie bude, keď príde skúsený a overený tréner, ako ambiciózny začiatočník. Ja verím, že zodpovední funkcionári budú mať šťastnú ruku. A treba povedať, že každý tréner niečím obohatí mužstvo. Takže častejšie výmeny po dlhom “status quo” nemôžu byť pri prestavbe mužstva na škodu. A potom sa môže situácia opäť stabilizovať na dlhšie obdobie.
Čomu sa budete venovať ďalej?
Samozrejme futbalu. A najradšej v krajine, kde bude pôsobiť manželka. Trénerský život je nevyspytateľný, niekedy sa nedá plánovať ani na dva týždne dopredu. Začínam tridsiatu ôsmu trénerskú sezónu a na mnoho vecí som si zvykol…
Čo poviete na záver?
Na púchovské obdobie nikdy nezabudnem. Stretol som tu mnoho ľudí, s ktorými som si vytvoril pekné priateľské vzťahy. Budem pomáhať Púchovu aj naďalej. Človek nikdy nevie kto, kedy a ako mu môže pomôcť resp. poškodiť. Ja budem určite pomáhať a možno sa raz do Púchova vrátim. Ďakujem všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomáhali. Ďakujem aj tým, ktorí nesúhlasili a boli tolerantní.
Autor: Alena Jurisová
