Povodie Váhu v minulosti nemalo určené koryto, v ktorom voda mohla tiecť na svojej púti do Komárna, aby sa vliala do Dunaja. Kedysi „bludár“ pravidelne dva razy do roka divel a jeho kalná voda sa zarezávala do brehov v údoliach jeho toku.
Vážske sihote boli aj pri Bolešove, kde si prví nadšenci už v roku 1924 založili svoju Viktóriu, organizáciu, ktorá pretrvala roky rokúce, až ju vystriedal ŠK a teraz Slovan. Pomenilo sa všetko. Kde bol predtým zurčiaci Váh a tichosť, tam po povodni štrkové a bahnové nánosy zničili trávu. A na tej Sihoti hrali chlapci futbal. Súťaže ešte neboli, tak medzi sebou, viktorku na jednu bránu. Najviac hrávali husiari. V tom čase ešte dve obce Bolešov a Piechov. V oboch bol kaštieľ, v Bolešove kostol, fara a notariát. Sihoť bola spoločná. V bránke kraľoval Lacko. Pred ním bratia Kučerovci, z Pruského Menich, Vozár, tiež Alojz Pecuš. O roku 1929 tu bolo veľa zápasov. Za súperom sme išli na bicykloch, vlakom a neraz aj na rebrináku vždy s plnou vervou.
V roku 1944 sme museli s futbalom skončiť pre blížiaci sa front. Láska k futbalu Lojzkovi Pecušovi vydržala dodnes. Krok už nie je taký razantný, aký býval, ale futbal je jeho koníček dodnes. Len ho mrzí, že Slovan Bolešov po vzore väčšieho Slovana prežíva neúrodné roky. Treba ich prekonať a nadviazať na bývalú slávu futbalu. Často tie časy spomína aj posledný mohykán z tej slávnej éry futbalu Alojz Pecuš. K jeho 90. rokom mu verejne poďakoval starosta obce M. Šimák s členmi výboru TJ.
Autor: J. Dohňanský