Branko získal s Radkou hlavnú cenu

Niečo bolo na ňom zvláštne. Chlapci hrali futbal a lopta sa zakotúľala až k bráne domu. Miloš sa za ňou rozbehol, potkol sa a spadol. Rozbil si koleno. Krv mu tiekla cez nohavice až na zem. Kamaráti mu pribehli na pomoc, postavili ho na nohy a pomáhali mu dostať sa k lavičke. Miloš len plakal a plakal. Tu sa od steny domu pohlo malé dievčatko. Vytiahlo si vreckovku a kľaklo si k Milošovmu kolenu a šikovne utiahlo vreckovku okolo rany. Až teraz sme si všimli, čím bolo dievčatko zvláštne. Bola to Rómka. Chlapci sa začali uškŕňať a robiť si z nej posmech. Dievčatko len sklonilo hlavu a pobralo sa preč. Onedlho pribehol Milošov otec. Pozrel sa mu na koleno, zobral Miloša na ruky a odniesol domov. O malú chvíľku prišla Milošova mama. V ruke niesla čokoládu a hľadala malé dievčatko. Vysvetlila nám, že dievčatko zazvonilo pri ich dverách a poprosilo ich, aby Milošovi pomohli dostať sa domov. Vtedy sme sa všetci zahanbili. My sme nevedeli spraviť nič múdrejšie, len sa jej vysmievať, že je Rómka a ona nemyslela na seba, ale hľadala pomoc pre Miloša. Viac sa na dvor nevrátila.
O niekoľko dní sme sa opäť hrali na dvore. V pieskovisku čupelo naše neznáme dievčatko a hralo sa s inými deťmi. Pomáhalo im stavať hrady z piesku a plniť formičky. Osmelili sme sa a spýtali sa jej na meno. Volala sa Radka. Radku sme prijali medzi seba a stala sa našou dobrou kamarátkou. Nikdy sa nestalo, aby niekomu z nás nepomohla, alebo aby sa s nami nerozdelila o sladkosť alebo ovocie. Aj chlapci z nášho dvora pochopili, že nie farba pleti alebo čierne vlasy rozhodujú o človeku, ale je to jeho srdiečko a láska k ľuďom. Veď slnko svieti pre nás všetkých rovnako!