Priateľ ma oslovil, a hneď opustil

„“ Reč prešla na Atlantídu a hneď argumentoval faktami, že bola šťastným a bohatým svetadielom. Existovala ako prechodné štádium medzi pozemským a astrálnym životom. Ľudia boli ako experiment zorganizovaní najvyššími bytosťami. Ich telá boli ľahšie ako naše, nemuseli veľa jesť a na premiestňovanie im stačila myšlienka.
Možno mal pravdu, čo dosvedčuje aj tajomstvo kmeňa URU. Archeologické nálezy dokazujú, že kedysi boli u nás mimozemské bytosti. Mali predĺžené hlavy a ruky zakončené štyrmi prstami. Prileteli na obrovskom nebeskom telese z Venuše. Hovorí o tom obrázkové písmo na Bráne Slnka pri jazere Titicaca. Človek má právo oponovať, a preto som lakonicky dodal ono: prázdna hlava sa ľahšie nosí na krku. Veď, nie je nám až tak zle, každý si môže myslieť, čo chce a povedať tiež beztrestne.
Pozrel po mne a len dodal, že nikto učený z neba nespadol, ale hlupákov, ako keby odtiaľ stále zhadzovali. Možno má pravdu. Aj mne sa nedávno stalo, sedel som vedľa priateľky a zrazu mi z tela vystúpil duch a díval sa z výšky. Veľmi zvláštny pocit. Vrátil sa späť a ona sa spýtala: „Čo je s tebou, keď nereaguješ, čo hovorím?“ Občas sa vznášame nad svojím tieňom pri hľadaní vzdialeného cieľa. Veľa skutočností medzi nebom a zemou si nevieme vysvetliť, ani tú v politike.
Čakal som, čo povie priateľ. „Poznáš nový zákon? Trikrát a dosť! V base môže pomôcť len zlosť.
Žijeme v storočí, v ktorom vznikajú nové druhy chorôb. „Počul si, že nová z Ázie dostala pomenovanie „vtáčia chrípka, ničí milióny kurčiat a sliepok a vtáci si voľne lietajú nad nami.“ Neviem. Som bacil z nekonečna a pozerám na svet. Som nekonečno v bacile a nevnímam nič. To prenechávam iným. Tým, čo všetko vedia, len nikdy nezistia, kedy ich manželky podvádzajú. Aj tí sa skrývajú pod maskou, aby sme nevideli ich tvár. Ľudovít XIV. väznil v Bastile v železnej maske väzňa 25 rokov, až zomrel. Pod ňou ležal nevlastný brat kráľa a zázračne sa podobali. Previnil sa, len podobou. Bol dvojníkom.
Raz sa dedka pýtali: „Čo robíte, keď tak dlho žijete?“ Odvetil skromne: „Neviem, čím som sa previnil.“ Jeho sused uveril, že starne a skutočne stárnul. Preto si za zapamätaj, že v starobe nerozhoduje scvrkávanie sa ciev, ale ideálov, bez ktorých nepulzuje v žilách skutočný život. Na prahu zrelosti prichádza túžba zastaviť čas. Nestarnúť. Zabrániť prvému šedivému vlasu. Striebro múdrosti však prichádza skôr, aká tá skutočná múdrosť. Naša rozlúčka bola srdečná, vôbec mi neprekážalo, že nepadlo ani slovo o politike. Tej, ktorej najmenej rozumieme, lebo je to panské huncútstvo.