stala by sa ním nepochybne kniha. Stačí pripomenúť nadšené predsavzatie Juraja Fándlyho v predslove k Pilnému domajšiemu a poľnému hospodárovi, že v budúcnosti by nemal prejsť ani jeden rok „bez voľajakej vydanej slovenskej knižky“. Knihy mali tak vtedy akoby potvrdzovať vybudovanosť a štrukurovanosť našej národnej kultúry. Platnosť kultúrotvorného aktu nadobúdalo už samotné literárne napĺňanie prvej kodifikovanej podoby slovenského jazyka – konštatuje literárna história slovom Gizely Gáfrikovej: samostatný slovenský spisovný jazyk predstavoval za daných okolností hierarchicky najvyššiu hodnotu, ktorá sa mala prostredníctvom tlačeného slova stávať súčasťou všetkých sfér súdobej slovenskej spoločnosti. Aktivity predstaviteľov tejto fázy národnoobrodeneckého hnutia „v dôsledku vnútropolitických zmien v habsburskej monarchii druhej polovice 18. storočia ostali iba na úrovni neuskutočnených projektov“...
V tomto príspevku chceme upozorniť na jedného z bernolákovcov, ktorí sa ideál celistvej národnej kultúry pokúšali uskutočňovať v drsných a málo žičlivých podmienkach slovenského vidieka. Ich zdanlivo drobná práca v mnohých prípadoch čaká na primerané literárnohistorické zhodnotenie. V našom regionálnom týždenníku sme sa osobnosti „dubnického kaplána“ venovali pred desiatimi rokmi „k 200. výročiu narodenia a 140. výročiu smrti“ (1994): Bol drahá perla národa slovenského. Ešte predtým (1988) v príspevku Rešetkova čisto slovenská knižnica, s podtitulom O čom písal Orol tatranský pred 140 rokmi. V 88. čísle štúrovského periodika Michal Chrástek, jeden z prvých slovenských bibliografov, píše, že dve „knižnice“ boli Rešetkovým „pokladom a neskôr vzácnym odkazom národu“. V jednej bolo sedem stoviek cudzojazyčných kníh a v druhej, ktorú po jeho smrti získala Matica slovenská, ešte väčšie množstvo slovenských tlačí a rukopisov. Tá sa stala základným pomocníkom J. M. Hurbana v štúdii Slovensko a jeho život literárny. Po násilnom zatvorení Matice (1975) sa niektoré knihy stratili, avšak i napriek tomu „mnohý jediný exemplár je práve z Rešetkovej knižnice“.
Chrástekov článok hneď pripomína, že „nie každý, trebárs i veľká kopa kníh je knižnica. Len k istému cieľu v určitom systéme zozbieraná a istý stupeň úplnosti dosahujúca zbierka, ktorá je tak usporiadaná, že sa každé v nej nachádzajúce dielo rýchlo nájsť môže, zasluhuje si toto meno.“ Takýchto knižníc v polovici 19. storočia bolo v „hornom Uhorsku“ veľmi málo a „čisto slovenská“ okrem Rešetkovej žiadna.
On ako mládenec ešte ani nie päťnásťročný zahorel myšlienkou, aby sa dakto na zozbieranie a zachovanie roztratených starých plodov slovenskej literatúry podujal. Roku 1820 ako kaplán v starobylej Dubnici (nad Váhom) zo všetkých kníh, čo dovtedy ťažkou prácou, peniazmi a neúnavnou horlivosťou z knižnice dubnického grófa Ilešháziho, niektorých kláštorov a súkromných knižníc (Gáfriková hovorí o bývalej madočániovskej knižnici v horovskom kaštieli Vietorisovcov, piaristickej bibliotéke v Trenčíne, kláštornej knižnici františkánov v Pruskom, pričom o ďalších možných slovacikálnych prameňoch konzultoval s „mnohými vážnymi mužmi“) zozbieral, vybudoval knižnicu s vyše tísíc exemplármi od viac ako tristo autorov. V tomto „vlasteneckom čine“ sa odrážalo jeho hlavné životné úsilie: zhromaždiť a zachovať staré pamiatky nášho písomníctva a na ich základe spracovať literárnu a kultúrnu históriu Slovákov, čím chcel pôvodné snahy bernolákovcov posunúť o krok vpred, ba i na vyšší stupeň vedeckého snaženia. Výsledkom boli nálezy, ktorými pre slovenskú literárnu historiografiu objavil napríklad slovenskú verziu veršov Petra Benického, Gavlovičovu Valaskú školu a niekoľko jeho ďalších rukopisov, či Sekáčov rukopisný zborník Laskavé karhání smíšno-pochabých svetských mravúv – aby sme spomenuli aspoň niekoľko najvzácnejších. S úmyslom pripraviť čo najkompletnejší „preklad k spísaniu histórie literatúry slovenskej“ sa Rešetka pri každej vhodnej príležitosti obracal na slovenskú verejnosť s prosbou o informácie i o priame sprostredkovanie kúpy starších aj novších slovenských kníh a rukopisov. Jeho dielo ostalo iróniou osudu iba nedokončeným rukopisným torzom, ktoré pravdepodobne v týchto intenciách skoncipoval Michal Chrástek.
Rešetka si svojou aktivitou v strednopovažskom prostredí vybudoval postavenie vyhľadávanej osobnosti. Dubnická fara bola cieľom návštev mladých teológov zaujímajúcich sa o literárnu históriu (Radlinský, Chrástek, Gerometta), ale i veľkých mužov štúrovskej doby: Ľudovít ho navštívil na svojej prázdninovej ceste roku 1943, Hurban tu bol akiste častejším hosťom.
Michal Rešetka (2. 9. 1794 Bobot – 9. 5. 1854 Horná Súča) pochádzal z roľníckej rodiny, gymnaziálne štúdia absolvoval v meste pod Matúšovým hradom, bohoslovie v srdci Nitrianskej diecézy, kde ho roku 1817 vysvätili za kňaza. Ako kaplán pôsobil v Rajci, v Konskej, 15 rokov v Dubnici, od roku 1834 bol farárom v Súči. Blízky spolupracovník kanonika Juraja Palkoviča ako ľudový výchovný pracovník kliesnil cestu nedeľným školám, spolkom miernosti a ústavom pre chudobných. Počas svojho dubnického účinkovania okrem zberateľskej činnosti sa vyznamenal výrazným edičným činom: z rukopisov vydal v rokoch 1830-31 jeden z klenotov staršej slovenskej literatúry predbernolákovského obdobia – Valaskú školu mravov stodolu a v rokoch 1831 a 1834 dvojzväzkové dielo Kázní príhodných... v jazyku slovenskom povedaných....
Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska (2000) oceňuje Rešetkovu zberateľskú aktivitu pred Riznerom. Tento rok si pripomíname 210. výročie jeho narodenia a 150. výročie úmrtia. Hold mu vzdali Hornosúčania: v sprievode k jeho buste, na cintorín a k prameňu Slatina, ktorý dal vybudovať na zlepšenie zdravia farníkov.
Autor: nyi