Utorok, 20. október, 2020 | Meniny má VendelínKrížovkyKrížovky

Cesta do kolísky aikida – Japonska

Tréning, šialenci v Tokiu, sladké kobylky i gejše sprevádzali Martina Mlynára, slovenského prezidenta netradičného bojového umenia v krajine vychádzajúceho slnka


Aikido, cesta harmónie. Jedno z najmladších japonských bojových umení. Vytvorené v dvadsiatych rokoch 20.storočia O´senseiom Moriheiom Ujeshibom. Tvorené výberom a zdokonalením techník tradičných japonských bojových umení, najmä Daito-ryu. Pri cvičení aikido ide o čo najdokonalejšie zvládnutie techník, čo následne zaručuje maximálne využitie protivníkovej sily útoku. V praxi to znamená, že aj fyzicky slabší (napr.žena) sa efektívne dokáže brániť ťažšiemu a fyzicky silnejšiemu protivníkovi. Pri praktikovaní (tréningu) sa používajú aj tradičné japonské zbrane v drevenom prevedení boken (drevený meč), jo (palica) a tanto (nôž).
Aikido preniklo na Slovensko veľmi pomaly (pred dvanástimi rokmi), dá sa povedať, že vlastne nedávno. Martin Mlynár, prezident Slovenskej spoločnosti priateľov aikido (4.dan) vedie kluby v Považskej Bystrici, Žiline, Púchove a Trenčíne. Približne sedem rokov intenzívne spolupracuje so Seishiro Endom z Japonska. Aikido v Považskej Bystrici existuje už desiaty rok a čvičenia bývajú v priestoroch judo haly pri krytej plavárni (podrobnosti nájdete na www.sspa.sk).
Najväčšia celoslovenská organizácia SSPA združuje viac ako dvadsať klubov v rámci Slovenska a je akreditovaná Ministerstvom škol­stva SR. Intenzívne spolupracuje s medzinárodnými organizáciami (Francúzsko, Švédsko, Fínsko, Nemecko, Japonsko...)
„Približne pred rokom som dostal pozvanie na návštevu Japonska od svojho učiteľa aikido Seishiro Endo, shihan (8.dan) pri príležitosti 15.výročia založenia aikido pod vedením Endo senseia a 10.výročia otvorenia jeho privátneho dojo v jeho rodnom meste Saku. Pri tejto príležitosti zvolával svojich žiakov z celého sveta, s ktorými dlhodobo spolupracuje.
Seishiro Endo je jednou z najvýraznejších a technicky najvyššie postavených osobností aikido v súčasnosti. Vyučuje ho priamo v Hombu dojo, celosvetovom centre aikido v Tokio. Je jednou z najvyššie postavených osôb v hierarchii organizácie Aikikai Foundation Tokyo. Vyučuje po celom svete, kde ovplyvnil stovky cvičencov aikido.“
Prežijeme cestu
do Ázie?
Vlakom som sa dostal do Prahy, kde nasadám na let do Mosky lietadlom ruskej leteckej spoločnosti Aeroflot. Podľa údajov v letenke a propagačných materiálov máme letieť Airbusom 320. Na naše prekvapenie a celkové zdesenie pristavujú ruské lietadlo IL-86. To však nie je všetko. Pri čakaní v rade na prechod cez röntgenové kontrolné stanovište dochádza tesne pre nami ku konfliktu. Uniformovaný výsadkári pod hlavňami samopalov tlačia do servisnej miestnosti cestujúceho, u ktorého našli v príručnej batožine malú pištoľ. Či išlo o atrapu alebo nie, sme sa nedozvedeli, ale podľa všetkého išlo o funkčnú „hračku“. Dotyčný muž s nami už neodletel. Upokojenie po nástupe na palubu stupňujú letušky, ktoré vyzerajú ako vyslúžilé vzpieračky, prípadne hráčky rugby. Minimálne však ako bývalé príslušníčky protiteroristického komanda. Odlietame o hodinu neskôr, netušiac, čo pre nás pripravili.
Po prílete do Moskvy zisťujeme, že Moskovské letisko je asi najdrahšie letisko, na ktoré kedy naša noha vstúpila. Všade polihúvajú na kartónoch počerný „cestujúci“. Útrpné štyri hodiny čakania na let Moskva-Tokio. Opäť zmena, miesto Boeingu 777-200 letíme 767-300. Desať a pol hodiny trávim opravovaním slúchadiel pripojených na sedadlo. Nedarí sa mi a celú cestu funguje alebo pravé alebo ľavé. Moji priatelia sú na tom rovnako. Z dvanástich kanálov pre posluch fungujú len štyri, z toho dva na film. V strede letu prichádza zlatý klinec v podobe sovietskeho psychologicky ladeného filmu zo 70-tych rokov. Radšej ako toto si po 30 minútach želám návštevu zubára, prípadne by som pristal aj na nejaký ten teroristický útok. Pred pristátím prichádza Posledný samuraj v hlavnej úlohe s Tomom Cruisom. Opatrne pozorujeme okolo sediacich Japoncov s ovisnutou sánkou. Púšťame sa do hurónskeho smiechu. Konečne letisko v Narite.
Šok strieda šok
Po absolvovaní vstupných formalít a zvítaní s našim priateľom Fuchimorim, ktorý je uchi-deshi nášho učiteľa, prichádzame do metra a pokračujeme na stanicu, kde prestupujeme na Shinkanzen. Všade mraky ľudí, ktorý sa pohybujú presne na opačnej strane chodieb a ulíc ako sme zvyknutí. Následne si uvedomujeme, že v Japonsku sa aj po cestách chodí vpravo. Prichádzame na stanicu kde budeme prestupovať na Shinkanzen do Saku, 250 km. vzdialeného miesta konania sa seminára a Embu-kai. Okamžite sme upozornení na to, že musíme čakať v presne vymedzených a patrične na žlto vyznačených zónach. Ľudia prichádzajú a stavajú sa disciplinovane za sebou do radu, asi tak, ako si to pamätáte z dôb nedávno minulých pri čakaní na ..... na všetko. Vlak prifrčal na sekundu presne a to doslova. Vstupné dvere sa pristavili na centimeter presne na vyhradenú zónu. Po usadení sa do sedadiel umiestnených v smere jazdy ako v lietadle a po rozbehnutí sa vlaku s panikou zisťujem, že vlak sa neotriasa, nevibruje, je príjemne klimatizovaný a okrem šušťania klimatizácie takmer neregistrujete, že ste v pohybe. Ďalší pozitívny šok prichádza po návšteve WC, kde je doska na sedenie príjemne vyhrievaná a to vrátane následného umytia (nie rúk) teplou vodou si môžete individuálne nastaviť.
Nie je seminár
ako seminár
Spali sme v jeho dojo nazvanom Saku dojo priamo na tatami. Dojo samotné pripomínalo veľký dom, vrátane jedálne a s dojo cca 150m2. Zaujímavosťou boli aj podhlavníky naplnené drevenými guľôčkami. Kto chrápal, mohol čakať, že spŕška ich priletí takmer z každej strany a dotyčný bol poriadne dobitý. Počas seminára sme mali možnosť cvičiť s najlepšími aikidistami s celého sveta. Zúčastnilo sa ho približne 350 ľudí z celého sveta. Jednoznačne bol zážitok si tentokrát, čo len na malú chvíľu, vymeniť miesto a s ľuďmi, ktorí na seminároch vysvetľujú techniky aikido priamo na mne, a prevádzať techniky vysvetľované Endo senseiom teraz na nich samotných. Seminár sa odohrával v mestskom Budokane-športovej hale špeciálne určenej k tréningu bojových umení. Na moje zdesenie len polovica plochy bola pokrytá tatami. Keďže ľudí bolo na túto plochu veľa, cvičili sme aj na parketách. Po dvoch dňoch cvičenia mi to prestalo vadiť a tvrdosť parkiet som prestal vnímať. Avšak viem si vo farbách predstaviť pobúrené reakcie keby som zorganizoval seminár aikido kdekoľvek na Slovensku bez dostatočnej plochy mäkkého tatami. Štvorhodinový denný tréning, ktorý prebiehal v jednom celku, dával poriadne zabrať. Našťastie v miestnom hoteli boli verejné kúpele, kde boli z aktívnych sopiek v okolí zvedené teplé minerálne pramene. Z viacerých bazénovs rôzne teplou a mineralizovanou vodou, v masážnych bazénoch a saunách sme čerpali potrebnú energiu na ďalší tréning. Denný výcvik bol namáhavý a dal všetkým určite zabrať. O to viac padli vhod výdatné raňajky či večere, ktoré sme zapíjali domácim pivom. Museli sme ho pochváliť, veď pivovar stavali bývalí českos­lovenskí odborníci.
Vyvrcholením seminára v Saku bola Embu-kai, oslava spojená s ukážkami aikida, 10. výročia založenia Saku dojo, kde cvičí Endo sensei a 15. výročia založenia aikida priamo v Saku. Pripisoval sa jej veľký význam, no nám pripomínala oslavy 1. mája kedy si u nás. Primátor oblasti, politici, obrovský záujem médií, televízie, rádii, novín... Návšteva hlavy a absolútne najvyššej osobnosti aikida na svete - Doshu Moriteru Ueshiba, ktorý okrem príhovoru ukazoval ukážky aikida, vyvolali obrovské nadšenie domácich. Po nich bola veľká párty v miestnom hoteli. Okrem všetkých spomenutých sa na nej zúčastnili i vedúci činitelia aikida z rôznych krajín a okrem zábavy sa vymieňali kontakty a skúsenosti. Zaujali nás napríklad ukážky japonského divadla. Pikoškou sú podávané kobylky v sirupe. Po nejakom tom poháriku saké, ktoré bolo podávané v hojnej miere, som neodolal ani ja. Jedlo chutilo ako nasládle burizóny. V oslavách sme pokračovali v saku dojo, s Endo senseiom, jeho man­želkou, najdôležitejšími žiakmi z celého sveta až do ranných hodín. Tým sme seminár ukončili.
Tokio – obrovské
šialenstvo
Na druhý deň sme cestovali autobusom do Tokia, kde nás „vyhodili“ v centre mesta. Vyzbrojení mapami a náčrtkami sme sa za päť minút stratili. Po dvoch hodinách sme sa zorientovali a hľadali cestu s 30 kilovými batohmi na chrbtoch. Neskôr sme sa dozvedeli, že sme vystúpili štyri minúty cesty od hotela. Vo väčšine hotelov nemáte vlastnú kúpeľňu. Tá býva v suteréne, kde sú spoločné kúpele - bazén s takmer neznesiteľne horúcou vodou. Rituál spočíva vo vydrhnutí tela a sedení v bazéne. Uteráčik, ktorým sa umývali, majú zložený na hlave.
Nasledujúce dni sme cvičili v Hombu dojo, v celosvetovom centre aikida, kde vyučujú najlepší učitelia vrátane hlavy aikidó doshu Moriteru Uješiba a Enda, môjho učiteľa, ktorý ma do Japonska pozval. Cvičili sme tvrdo 4-5 hodín denne, ale prechádzky po Tokiu sme si nenechali ujsť. Tokio je jedno obrovské šialenstvo. Mrakodrapy, stanice metra, mraky ľudí, vždy a všade sa ponáhľajúcich. Do metra sme vchádzali tesne pri najväčšej stanici - Šindžuku station. V nej sme si všimli Tokijský syndróm. Takmer každý Japonec sa čo najrýchlejšie chytil či zavesil a okamžite zaspal. Ešteže hlásia stanice, ktoré prídu... Tragédia našincov je, že na menej frekventovaných linkách a mimo nich je všetko v domácom jazyku. Dohovoriť sa inak ako po japonsky je veľmi komplikované. Tvária sa, že vám rozumejú, ale... môžu vás poslať na úplne inú stranu ako chcete.
Niektoré stanice, cez ktoré sme cestovali, mali až osem podzemných poschodí. Všetko „dole“ bolo prepojené doslova so všetkým „dole“ a vytváralo podzemné mesto, ktoré sa tiahlo pod celým stredom Tokia. Obchody, bary, fontány, umelé záhrady, ľudia sa premiestňovali pomocou samochodných chodníkov, proste obrovské priestory. Bolo to mierne depresívne vedieť, že niektorí zamestnanci mrakodrapov či podzemných obchodov denné svetlo takmer ani nevidia. Po seminároch bolo príjemné navštíviť miestne bary rôznych štýlov celého sveta. Šindžuku, kde sme bývali, je známe najväčšou koncentráciou cudzincov. Skoro všetci sú ubytovaní tu, stretávajú sa a vytvárajú komunity, v ktorých si pomáhajú.
Počas pobytu sme navštívili cisársku záhradu, so zrúcaninami hradov a chrámov i s novými budovami ako koncertná sála, kamennými múrmi, jazierkami. Do paláca sme sa nedostali kvôli zvýšeným bezpečnostným pravidlám. Treba sa objednať minimálne dva týždne dopredu, dnu sa dá dostať aj na doporučenie vplyvných ľudí.
Mnísi, gejše a „umelci“
Cestovali sme vlakom do neďalekej Kasmakuri, ktorá je akoby skanzenom. Má sídelné kláštorné budovy, ktoré sú funkčné a žijú v nich mnísi. Nie je ich vidno, pretože v hodinách pre verejnosť sú v miestach, kde návštevníci nemajú prístup. Okolie bolo prekrásne. Napríklad chrám, v ktorom nacvičovali kjodo, lukostreľbu japonským lukom. Má rôzne ceremónie a akoby charakter istej meditácie. Stretli sme aj gejše. Inde sme sa hanbili prihovoriť, ale zistili sme, že tu nám to bolo jedno. Konečne sme si uvedomili, že nik nás nepozná, a tak sme ich oslovili. Chceli sme sa iba fotografovať, čo dámy s úsmevom pochopili a prikývli. Vďaka ich ochote aj táto fotografia pribudla do môjho japonského albumu, čo budem musieť neskôr manželke diplomaticky vysvetliť.
Kasmakura je pôvodné cisárske sídelné mesto. Na tomto mieste boli a sú pôvodné chrámy a kláštory, tak ako ich pôvodne postavili v stredoveku.
Strava v Tokiu nebola extrémne drahá a dalo sa najesť aj lacnejšie ako u nás. Menu, ktoré bolo zdravé a chutilo, vyšlo poldruha stovky. Zážitkom je aj príprava jedla priamo pred vami. Pokrikujú sami na seba i potencionálnych zákazníkov – dokonalé divadielko. Šokom bolo predvádzanie miestnych skupín či divadelníkov, väčšinou mladých ľudí na staniciach metra a parkoch. Hudobná produkcia sa dala občas zniesť, ale niektorých „umelcov“ by na Slovensku odviedli bez slov vysvetlenia do patričného ústavu. Ukázať sa a odreagovať bolo asi zmyslom ďalšieho divadielka pre okoloidúcich.
V Japonsku bolo príjemne, k čomu prispeli aj ľudia, trošku zatrpknutí na Američanov. Vieme prečo, no na druhej strane sú im vďační za obnovu a prerod na demokraciu v štáte, čo však starší a nacionalisticky zameraní stále neznášajú. Vychádzali nám v ústrety a pomohli ak mohli.
Ideme domov
Na cestu späť sme sa vôbec netešili. Bola horšia. Z dvoch filmov bol iba jeden americký aj to zo sedemdesiatych rokov a nasledoval druhý veľmi „výživný“ z ruskej kuchyne. Zbytok cesty „zaujímavý“ pohyb lietadielka po veľkoplošnej smerom k Moskve. Slúchadlá fungovali, ale oba vtedy, ak ste sa snažili šikovne manipulovať s drôtikmi, aby ste vôbec počuli. Po piatich hodinách som to nevydržal a po mojom búchaní prišlo protiteroristické komando, zložené z letušiek. Pokazené slúchadlá vymenili za horšie, k ďalšej „boľšej technike“ sa radšej vyjadrovať nebudem. V Moskve sme sa našťastie dlho nezdržali a leteli sme TU154 do Prahy. Let pripomínal cestu autobusom. Ruskí piloti boli poväčšine bývalí letci vojenského letectva. Ten náš sa rozhodol, že pri vzlietnutí nás o tom presvedčí. Zatlačil cestujúcich do sedačiek, leteli sme takmer v svieci. Prudký otoč na ľavé krídlo akoby dával tušiť, že sme nalietavali na bombardovanie, no pri pristávaní sme ani nevedeli, kedy sme sa dotkli zeme. Po odbavení na letisku sme prišli na stanicu, kde som si kúpil lístok I. triedy s miestenkou na vlak. Šinkanzen to nebol. Svetlo, ktoré svietilo stále, sa nedalo zhasnúť, na WC chýbal papier a asi by som si naň ani nesadol, nekúrilo sa a sprievodkyňa ma takpovediac poslala niekam... Bol som opäť doma. Tento týždeň príde Endo sensei na moje pozvanie na Slovensko. Dostať sa do jeho kalendára je asi ako letieť na mesiac. Ak bude cestovať našou dopravou, bude si tak, bohužiaľ, určite pripadať.
Podľa rozprávania Martina Mlynára spracoval Milan Kováčik

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  2. Home (ale aj) Office
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  6. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  7. Zelená Bratislava
  8. Znečistenie riek už možno nebude možné zastaviť
  9. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  10. Záujem o akcie Pilulky prekonal naše očakávania
  1. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Zelená Bratislava
  4. Ruža zmeny
  5. Úpravy automobilov pre ZŤP
  6. No Finish Line v Bratislave sa presúva do virtuálneho priestoru
  7. Mladí ľudia vstupujú do druhého piliera už aj cez internet
  8. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  9. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  10. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 27 705
  2. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 23 092
  3. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 156
  4. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 871
  5. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 13 723
  6. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 10 521
  7. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 775
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 141
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 8 958
  10. Budúcnosť v digitále je plná žien. V čom majú pred mužmi navrch? 8 619
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z Správy Považská Bystrica a Púchov - aktuálne spravodajstvo na dnes| MY Považská

Bude FK Dubnica prepúšťať? Švec: Prišli sme o vyše 150-tisíc

Exkluzívny pohľad do vnútra dubnického futbalu.

Peter Švec pózuje s Marekom Kuzmom, jedným z lídrov Dubnice, ktorí ostali aj po minulej sezóne.
Rodák z Považskej o historických tituloch aj korone, ktorú prekonal.

Tomáš Frolo, poctivý robotník, ktorý sa nehral na hviezdu

Poctivý robotník v obrane. Rodák z Považskej Bystrice TOMÁŠ FROLO (38) sa nikdy nehral na hviezdu, napriek tomu dokázal to, o čom môže väčšina hokejistov iba snívať. Dva finálové štarty v Plzni a Litvínove pretavil v historické tituly pre svoje tímy.

Tomáš Frolo v drese bratislavského Slovana.

Považská Bystrica uvažuje o štátnej bezúročnej pôžičke, rozhodne zastupiteľstvo

Považskobystrická radnica zvažuje požiadať o bezúročnú návratnú štátnu pomoc. Pôžičky poskytuje štát maximálne do výšky výpadkov dane z príjmov fyzických osôb za rok 2020.

Trenčianska župa vyhlási o rok verejnú súťaž na autobusového dopravcu

Aktuálne TSK zabezpečuje prímestskú autobusovú dopravu prostredníctvom SAD Trenčín a SAD Prievidza.

SAD Prievidza má šesť nových prímestských autobusov.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Najviac nakazených pribudlo v Košiciach a v okrese Čadca

Nedeľňajší rekord sa vyšplhal na číslo 860.

V Nitre pribudli hospitalizovaní aj mŕtvi. Ohniská na Borovej stráži polícia

Viac ako dve tretiny reprofilizovaných lôžok pre COVID pacientov sú obsadené. Vytvoria ďalšie.

Nedeľný rekord. V Trenčianskom kraji pribudlo 104 pozitívne testovaných

Laboratóriá na Slovensku otestovali 5 025 vzoriek, celkový počet pozitívnych bol 860.

KORONAVÍRUS: Žilina hlási menej nakazených, Čadca medzi najhoršími

V nemocniciach je hospitalizovaných 638 pacientov.

Už ste čítali?