Sú iní, nestrieľajte po nich!

Predurčuje ich k tomu svojrázny prejav a počuť o nich sporadicky. Keď sa však objavia na placi, stojí to vždy za to a diváci či poslucháči krútia nechápavo hlavou. Medzi takéto zoskupenia patrí jedna z najmenej docenených skupín – Vrbovskí víťazi. „Všetci vždy zvučia, len mi robíme,“ povedal na margo skúšky pred koncertom Vrbovských víťazov v Slavnici Andrej Jobus, ktorého dopĺňa v kapele brat Braňo. „Okrem nás je v nej samozrejme predseda,“ ukazuje Braňo húpacieho koňa, „a množstvo netradičných nástrojov.“ Má pravdu. Príprava Vrbovských víťazov na koncert pripomína skôr cvičenie inštalatérov. PVC trubky, splachovacie nádržky z WC... Netradičné texty nosieva Braňo aj do kapely Karpatské chrbáty, ktoré krstili nedávno svoj štvrtý album. „Je to všetko o živote, ktoré sa vlastne na Slovensku po roku 1989 ani veľmi nezmenil. Kradne sa, ohovára, ľudia sú rovnakí. Hoci sa z nás stali kapitalisti a vykorisťovaní, žije väčšina z nás stále v socializme. Sme iní, ale za to po nás nemusí nik striľať,“ tvrdí Andrej. Texty víťazov hovoria o tom dokonale. Nielen oni upútajú divákov a poslucháčov. Skladanie fujary z trubiek sa bez nich nezaobíde a jej koniec siaha vždy z pódia až do hľadiska. To sa vie zabaviť nielen na „šplechoch“ zo života Vrbovčanov, ale napríklad i na poslednom predstavení elektronických gájd. Bratia Jobusovci nepatria medzi hudobníkov, ktorých je počuť hlavne v štúdiu. Chcú byť síce počutí, ale najmä videní, čo odráža ich hudobnú filozofiu. Montérky na pódiu ladia dvojici tak dobre ako hudba, ktorú produkujú. Sú oživením festov a ja dúfam, že ešte toto leto ich stretnem.