Pri spomienkach na minulosť im zahrali v očiach šibalské ohníčky, najmä keď už išlo o veci premlčané. Najčastejšie „pretriasanou“ témou bol futbal, no ani šach neostal bokom. „Kedysi sme hrali dôležitý zápas, ktorý by znamenal aj postup, no najväčší rivali boli silnejší najmä po finančnej stránke. Pokúšali sme sa motivovať domáci celok piatimi litrami rumu, no tí sa nám iba vysmiali, že čo chceme s takou trochou, veď konkurencia dala päťtisíc,“ spomína J. Dohňanský. B. Martiš pridáva príhodu z obdobia, kedy bolo treba vyhrať, aby nehrozil zostup. „ Hrali sme proti súperovi, ktorému nešlo o nič. Združili sme prostriedky, kúpili dve fľaše a poďho pred zápasom do autobusu súpera, kde som sa dobre poznal s jedným funkcionárom. Keď nemal námietok, spokojný som išiel na ihrisko. Ubehla iba minúta a bác, prehrávame. Pomyslel som, že hostia si z nás vystrelili. Lenže postupom času sa od brankára zrejme začali šíriť informácie o dohode a odrazu začal robiť súper kiksy a výsledkom bol pokutový kop pre nás. Lenže náš najlepší strelec neuspel, pretože trafil iba symbolicky sa hádzajúceho brankára. V druhom polčase sa nám podarilo vyrovnať a z ďalšej jedenástky sme získali potrebné body.“
Humorné situácie sa dali zažiť aj pri kráľovskej hre, šachu. „Raz k nám prišiel veľmajster Plachetka, aby odohral simultánku. Za stoly sa posadila takmer tridsiatka hráčov a vtedy československý reprezentant sa vydal na cestu dokola po sále. Jeden zo starších ročníkov, inak náruživý šachista sa tak pohrúžil spolu so svojimi kibicmi do hry, že využili neprítomnosť veľmajstra a skúšali si prípadné ďalšie ťahy. Lenže pritom akosi pozabudli figúrky vrátiť na pôvodné miesto. Keď sa Plachetka opäť objavil pri spomínanom stole, zamyslel sa a vraví: „Dedko, ale figúrky takto nemohli stáť.“ Figúrky museli putovať naspäť a naši „hráči“ sa presvedčili, že kvalitného šachistu oklamať nie je jednoduché,“ s úsmevom spomína J. Dohňanský. (jš)
Autor: jš
