Naši najlepší boxeri sa v uplynulých mesiacoch zúčastnili kvalifikačných turnajov, no postúpiť sa nepodarilo nikomu. Najbližšie k postupu bol Dubničan Rudolf Dydi do 51 kg. Odboxoval veľa dobrých zápasov, no dovolím si tvrdiť, že na neúspechu mala nemalý podiel slabšia zákulisná diplomacia, keď posunula na olympiádu boxerov, ktorých Rudo zdolal. Za všetko hovorí jeho prvenstvo na Veľkej cene Ústí, kde zdolal Inda Singha 21:11, Kubánca Kumbeu 32:19 a vo finále Rusa Afanasieva. Rus a Ind na OH nakoniec cestovali. Potom sa R. Dydi zúčastnil majstrovstiev Európskej únie, kde v semifinále podľahol majstrovi sveta a finalistovi olympiády Francúzovi Thomasovi. Ďalšou nádejou bol Hlavačka, no ten očakávania doňho vkladané nepotvrdil. Naše nádeje sa preto musia upierať na mladých. Veľkým prísľubom je 17-ročný borec z Dubnice Michal Franek, ktorý kráča v šľapajách svojho otca, juniorského majstra sveta. Neúčasťou tohto športu sa jeho renomé na Slovensku opäť znížilo. Treba sa zamerať na mladé talenty, no to nie je jednoduché. Príkladom môže byť, že žiakom reprezentantom musia oddiely platiť pobyt v zahraničí, kde reprezentujú Slovensko. Pritom je známe, že oddiely nemajú dosť financií na zabezpečenie ligy. Aj preto sú v nej iba štyri celky – Vranov, Komárno, Nitra a Dubnica. Ešteže dobrí boxeri môžu hosťovať v českých či maďarských kluboch. Treba veriť, že neúčasť box nepochová a o štyri roky v Pekingu budeme mať niekoho v ringu. Dubnica má aj v tomto roku najvyššie ciele a verím, že medzi budúcimi olympionikmi nebudú chýbať anidubnickí odchovanci.
Autor: B. Voleský