Aj keď mäso na tanieri chutí, chov ošípaných je už aj na dedine problémom
Plevník-Drienové – Cítiť zápach ako po starej cibuli a skazených vajciach, najmä keď fúka vietor od Považskej Bystrice. Kto povolil chov ošípaných? Čo robí životné prostredie? Za komunistov platili nejaké predpisy! Teraz žijem na dedine a nemôžem si otvoriť okno. Pritom je to časť obce s názvom V poli,“ sťažoval sa v telefóne rozčúlený Plevníčan-Drienovčan pán Haladej.
Na začiatku obce stoja ošipáreň a maštale takmer 40 rokov. Prevádzkovali ich bývalé JRD a súkromná firma. Firma Himmel Slovensko začala pred troma rokmi s chovom ošípaných. Za ten čas je polovica areálu upravená, vybetónované sú cesty a vysadená zeleň. „Škoda, že sme vtedajší obraz pri prevzatí nenafotografovali, ako tieto priestory vyzerali. Neporiadok, hnusoba, s potkanmi, všade blato, tečúca močovka, chodiť sa dalo len v čižmách. To, čo sa neurobilo za 40 rokov, opravujeme a zveľaďujeme za pochodu. Nedá sa to urobiť všetko hneď. Za pár rokov tu bude čistota, ako si predstavujem. Choďte sa pozrieť do zahraničia. Od komerčnej banky asi 50 metrov sú hnojiská. Nikomu to nevadí. To nie je škodlivý smrad, je živočíšny.“ hovorí majiteľ.
„Na obecnom úrade neevidujeme žiadnu sťažnosť, ani ústnu,“ tvrdí starosta Ing. Jozef Štens. Potvrdzuje, že situácia sa oproti minulosti zlepšila, napokon ani siláž nie je v areáli. Avšak vietor a barometrický tlak urobia so zápachom niekedy svoje. Dodáva, že firma je pre obec najväčší platca dní.
„Zápach z chovu ošípaných je a bude, nedá sa mu zamedziť. Exkrementy sa akumulujú a či je zápach nad mieru, rieši regionálny ústav verejného zdravotníctva. Pri čistení močová koncovka smrdí, tak ako aj chov ošípaných. Prevádzkovateľ by mal občanom oznámiť termín vývozu odpadu a požiadať ich, aby tento úkon strpeli,“ hovorí Ing. Mária Potočková, vedúca odboru zložiek životného prostredia, ochrany prírody a krajiny Obvodného úradu v Považskej Bystrici.
Vedúca živočíšnej výroby Ing. Katarína Gregorová je presvedčená o tom, že tam, kde je poľnohospodárska prvovýroba, vždy sa nájde notorický sťažovateľ. Ľudia by sa mali vyrovnať svojou vnútornou voľbou, o čo majú záujem. Či chcú nezdravé potraviny, keď nevedia, čím boli zvieratá kŕmené, odkiaľ boli dovezené, či budú závislí na správach z médií, že sa objavil škodlivý med, hydina s takým obsahom antibiotík, že sú zakázané také koreniny a také potraviny, alebo či si uvedomia, že slovenská prvovýroba bude viac kontrolovaná a vždy bude kvalitnejšia, ako tá, ktorá sa k nám dováža. Ak sa bude tlačiť na každého poľnohospodárskeho prvovýrobcu, aby nemal hnoj, aby nemal močovku, aby ich nevyvážal, tak nikto nebude nič chovať. Všetci budeme jesť, čo jeme a budeme sa diviť, že budeme umierať v štyridsiatke a chodiť s deťmi na alergológiu, mať rizikové tehotenstvá, to všetko z chémie, ktorá je okolo nás. Je to aj o tom. Keď chceme zdravé potraviny a zdravo ich vyrábať, teda nie chemicky, odpad musí smrdieť, role aj lúky musia byť hnojené a nemôžu byť len práškované. Hnoj sa musí viezť po dedine, aby sa dostal na pole.
Firma Himel Slovensko je predovšetkým predajcom poľnohospodárskej techniky. Jej zameranie na chov ošípaných bolo z donútenia. Za dodávku strojov boli vyplatení prasiatkami. Keby ich nezobrali, stratili by pol milióna. Poľnohospodári potrebujú stále novú techniku, avšak čoraz častejšie dlh vyrovnávajú kukuricou, jačmeňom, pšenicou...
Autor: por