Čániovci sa vrátili do vlasti svojich predkov, na Slovensko
Považská Bystrica – Pred dvestošesťdesiatimi rokmi odišlo mnoho Slovákov na „dolnú zem“, za lepšou pôdou a živobytím. Mnohí z nich sa usadili pri Dunaji, na území dnešnej Vojvodiny v Srbsku. Obce Báčsky Petrovec či Kovačica sú dodnes strediskami slovenskej menšiny. K slovenskej národnosti sa hlási okolo 60 tisíc ľudí. Na obchodoch a firmách sú slovenské nápisy a vrava na ulici v našom jazyku je úplnou samozrejmosťou. Gymnázium v Báčskom Petrovci pripravilo na štúdiá takmer všetkých predstaviteľov slovenskej inteligencie. Žiaľ, udalosti, ktoré viedli k rozpadu bývalej Juhoslávie, zasiahli aj do života slovenskej komunity. Vojnový konflikt, spojený s neistotou výrazne ovplyvnil život našich krajanov. Frontová línia viedla hneď za riekou Dunaj a nikto nevedel, kam sa rozšíri. Popri priamych obavách o život sa začala zhoršovať aj celková situácia. Viazlo zásobovanie, dodávky energií, ľudia nechodili do práce. Každý sa snažil vyrovnať so skutočnosťou po svojom. Miroslav Čáni, jeden z potomkov našich rodákov, navštevoval s manželkou a deťmi Považskú Bystricu a okolie ešte pred konfliktom. Chodili k nám na dovolenky tak, ako Slováci do Juhoslávie. Keď u nich vypukla vojna, presťahovali sa do vlasti svojich pradedov, na Slovensko. „Začiatky boli veľmi ťažké. Aj keď sme mali veľa známych, narazili sme na množstvo administratívnych obmedzení. Úradníci nevedeli, čo s nami,“ spomína Miroslav Čáni. „Najskôr sme boli cudzincami, ktorým len predlžovali dočasný pobyt. Potom cudzincami s trvalým pobytom a až po mnohých peripetiách sme nakoniec získali štátne občianstvo“, dodáva manželka Elena. Medzi skupinou Vietnamcov, Rusov a Číňanov boli v ten deň Čániovci jediní Slováci, ktorým udelili štátne občianstvo. Miroslav Čáni podnikal v bývalej vlasti v doprave a svoje skúsenosti preniesol aj na Slovensko. Postupne si vybudoval firmu, v ktorej pracuje spolu s manželkou a synom. Dcéra študuje na vysokej škole a uvažuje o úplne inej kariére. „Po ťažkých začiatkoch sa nám žije už ľahšie“, tvrdí Miroslav. „Mosty do Báčskeho Petrovca, odkiaľ pochádzame, sme však ešte nespálili. Jednoducho máme dva domovy, tu i tam.“ Pani Elena doma pracovala v juhoslovanskej národnostnej televízií, v slovenskej redakcii. Na staré časy spomína v dobrom. Pred vojnou ju, ani nikoho z rodiny nenapadlo, že sa raz vysťahujú. „Na Slovensku sa teraz cítim už doma, veď sme Slováci, ako všetci okolo nás. Mrzí ma však, že o veľkej slovenskej komunite vo Vojvodine sa vie len veľmi málo,“ hovorí pani Elena. Podľa nej by bolo dobre zintenzívniť spoluprácu s krajanmi. Jedno je isté, naši krajania, nech už prišli do ktorejkoľvek krajiny, nikdy sa nestratili. Mali by sme si ich vážiť, pretože reprezentujú aj nás.
Autor: mv
