Dlhé desaťročia je v európskych krajinách 11. november dátumom, kedy o 11. h začnú vyzváňať zvony. Je tomu tak na pamäť ukončenia 1. svetovej vojny v roku 1918. Deň vojnových veteránov si pripomíname už aj u nás.
Prvého svetového vojnového konfliktu sa zúčastnilo popri desiatkach miliónov príslušníkov ostatných národov aj približne 400-tisíc Slovákov. Z celkového počtu asi 9,5 milióna mŕtvych bolo Slovákov okolo 70-tisíc, pričom ďalších 61 tisíc bolo trvale zmrzačených.
K tejto vojne sa pred časom vrátil v jednej zo svojich piesní aj Pavol Hammel ktorý na slová Kamila Peteraja spieva nasledujúci text: U starej mamy nad komodou v oválnom ráme zahnednutá fotka. Fotka c. a k. vojaka, o desať rokov mladší ako ja. Môj starý otec tiahne do boja...
Spevák Hammel v tejto piesni hovorí o mužovi, ktorý cez 1. svetovú vojnu narukoval do rakúsko-uhorskej armády, aby: Keď bolo treba, bojoval, a strieľal guľky z olova. Rád čistil večer smutné kone, mal lásku, a tak sníval o nej...
Je to skoro ako v nasledujúcom príbehu o Michalovi Lednickom, zemianskom synovi z Malých Ledníc:
„Otec bojoval v 1. svetovej vojne v rakúskom vojsku na východnom fronte proti Rusku. Spomínal, ako ich dôstojníci strašili. Vraj ak padnú do zajatia, Rusi im orežú nos aj uši,“ hovorí Rudolf Lednický, Michalov syn. Z komody zloží otcov vyblednutý portrét (viď foto) a pokračuje: „Raz jeho kamarátov padlo toľko, že z ich jednotky neostal skoro nikto. Otec tú masakru prirovnával k tomu, ako keď na pole vyveziete hnoj a pred zaoraním ho porozhadzujete. Tak nahusto na tom bojovom poli ležali jeho spolubojovníci.“
Keď Mišo Lednický videl, že cisár pán ich opakovane mieni vyhnať ako potravu pre delá proti Rusom, radšej riskoval stratu uší aj nosa. S vyhladovanými kamarátmi vytiahli bielu košeľu ako zástavu a prebehli na druhú stranu. Na Michalove prekvapenie – Rusi ich zaviedli k zásobovaciemu trénu a ešte ich ponúkli pohárom vodky...
Nuž – čo je z týchto príbehov „z frontovej kapsy“ presne pravda, to už nikto nezistí. V každom prípade, Michala po pár týždňoch v zajateckom tábore odšikovali až do juhoruských stepí.
„Otca pridelili ako paholka ku statkárovi. Mal dokonca mláťačku na konský pohon dovezenú až z Prostějova, čo bolo na tamojšie pomery obrovská vec. Otec bol technicky zručný, tak spolu s gazdom chodil po širokom okolí mlátiť a zarábať. Samozrejme, gazdovstvu sa rozumel z domu. Navyše si získal dôveru domácich. To, keď gazda na dvore „akože“ stratil zopár kopejok a otec mu ich vrátil, stali sa priateľmi. Jediné, čo ich delilo, bola viera. Otcovi domáci boli ruskí moslimovia. Vraj dúfali, že otec časom prestúpi na moslimskú vieru, aby si ho mohli osvojiť. Boli totiž bezdetní,“ povie pán Rudolf.
Čo ešte starý pán Lednický rozprával svojim potomkom? Nuž: „Pôda tam bola ťažká – pluh ťahali tri kone alebo dve ťavy. Z tých tiav zbierali trus, formovali ho do kociek a sušili. V zime s ním kúrili. Keď sa vrátil do dediny syn iného bohatého statkára, ktorý študoval geológiu v Paríži, presvedčil svojho otca, aby mu dal povozy s ľuďmi a vyrazili do stepi... Po návrate priviezli plné vozy uhlia. Domáci dovtedy netušili, že s niečím takým sa dá kúriť...“
Ktovie, koľko zím by sa ešte mladý Michal preháňal zamrznutou stepou na dvojkolesových bričkách ťahaných jedným koňom a strieľal vlkov. Alebo strašil dedinu vystrúhaným svetlonosom. Rozmýšľal ešte u svojho gazdu ostať napriek tomu, že nový vládca Ruska Vladimír Iľijč Lenin vydal dekrét o prepustení všetkých vojnových zajatcov. Na jelšiach za dedinou však obesili prvých kulakov – majetnejších gazdov. Boľševickí červenogvardejci si po víťaznej revolúcii podmaňovali aj odľahlejšie časti obrovského Ruska a každý, kto mal väčší majetok, bol ich nepriateľ. Keď obesili ďalších gazdov, ktorí si pred konfiškáciou chceli skryť aspoň časť úrody pod zemou, Michal vedel, že v sovietskom Rusku neostane. S kamarátom z Moravy, ktorý slúžil v neďalekej usadlosti, sa pobrali na niekoľkomesačnú dobrodružnú cestu domov
Po štyroch rokoch už robili nad nezvestným Michalom v Malých Ledniciach symbolický kríž. Tak ako nad tuctom padlých, ktorí sa do tejto dedinky s pol tisíckou duší po prvej svetovej vojne naozaj nevrátili. Príbeh zajatca Michala Lednického sa skončil šťastnejšie. Zomrel až v roku 1977. Vtedy už málokto vedel, prečo má prezývku „Rus“.
Autor: Text, foto palvit
