Článok pokračuje pod video reklamou
O mesiac sa po prvý raz zaradil v najmenšej a najmladšej kubatúre osemdesiatkárov na štart vo Veľkom Rovnom. Sezóna bola veľmi ťažká a nováčik medzi dorastencami obsadil piatu priečku. „Bude lepšie. O rok chceme medailu!,“ neskrýval ambície otec Ján. Sľubnú budúcnosť i kariéru jazdca endura či country crossu predpokladali vtedy mladíkovi nielen funkcionári z tvoriaceho sa Enduro klubu v Domaniži. Ďalšia sezóna priniesla už konfrontáciu s tými najlepšími a dokonca útok na titul. „Viac šťastia mal Adam, pomohla mu i väčšia motorka,“ skonštatoval nespokojný Marek, ktorému titul prekĺzol aj vďaka množstvu porúch či defektov ku konkurentovi Šipikalovi. Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Keď sa v posledných pretekoch tejto sezóny postavil Marek na štart v Žaškove, viacerí tušili, že tentoraz titul získa. Stačilo jazdiť opatrne a dôjsť do cieľa. Aké jednoduché. V sobotu vyhral Šipikal, a tak mala rozhodnúť nedeľa. „Keď šiel do posledného kola s dostatočným náskokom, začali už niektorí členovia doprovodu v depe oslavovať. Varoval som ich, že ešte nie je koniec. Zrazu prešiel cieľom na prvom mieste iný, potom druhý, neskôr tretí jazdec. Tušil som, že sa niečo muselo stať,“ spomína František Matušík. Napokon štvrté miesto stačilo na titul, pretože hoci mal Haviar so Šipikalom body na rovnako, rozhodlo v Markov prospech jediné víťazstvo. „Spadla mi reťaz v potoku. Bol som nervózny, triasli sa mi ruky a nemohol som ju nahodiť. Už som sa s titulom rozlúčil, našťastie dopadlo všetko dobre,“ dodáva Marek. Po troch rokoch od prvého preteku práve v Žaškove, tešil sa na rovnakom mieste zo svojho prvého titulu majstra. V októbri pribudol druhý v súťaži družstiev, a tak sa stal šestnásťročný mladík jedným z najúspešnejších jazdcov v sezóne. „Viacerí sa ma pýtali, či som rok v doraste, kedy som mohol jazdiť už s dospelákmi, zbytočne nepremárnil. Myslím si, že nie. Čo bude o rok, neviem. Určite osedlám stodvadsaťpäťku, ale v akej kategórii, to ešte neviem.“ „Nová motorka je doma, je to skutočne stodvadsaťpäťka. Po zime sa uvidí, kam sa prihlásime,“ tvrdí otec. Na novú sezónu sa nádejný jazdec chystá už teraz. „Behám, posilňujem…Pripravujem sa stále. Dúfam, že ďalšia sezóna dopadne pre mňa úspešne,“ hovorí Marek, spomínajúc na posledné preteky. „Už som boj o titul zabalil, potok ho pomaly odnášal spoločne so spadnutou reťazou. Bolo mi ľúto najmä otca, rodiny a početný sprievodu, ktorý čakal na mňa v cieli.“ Všetko opadlo inak, na radosť spomenutých i sponzorov. „Nebyť ich, neviem, neviem. Ďakujem hlavne ocinovi a mame, Ferkovi Matušíkovi a iným. Tých, ktorí mi pomohli je dosť, nerád by som na niekoho zabudol,“ dodáva mladík spomínajúc na svoj vzor, Jozefa Chovančíka, ktorý mu neraz poradil. Marek pomaly pokukuje po reprezentačnom drese a láka ho aj Šesťdňová, ktorá sa pôjde na budúci rok v okolí Považskej Bystrice. „Rád by som ju absolvoval, taká šanca sa len tak nevyskytne,“ končí našu debatu takmer muž. Podpíše nám na pamiatku plagát, aký mávajú väčšinou nachystané hviezdy v depe. Skromne odchádzajúci Marek ich maniere nepochytil a hoci by sa zdalo, že popoludní dá prednosť priateľke a odpočinku, ide radšej behať a cvičiť. Na ďalšiu sezónu chce byť stopercentne pripravený.
